Vtáky: orol skalný, výr, ďubník trojprstý, vodnár, orešnica, krkavec, vrchárka červenkavá

Orol skalný

Orol má tmavohnedé operenie, žltý, silne zakrivený zobák tmavší na konci a silné pazúry. Doplnením tejto zbrane je dokonalý zrak. Samica orla je väčšia od samca. U najväčších samíc môže rozpätie krídel prekračovať 2 metre, dĺžka tela dosahuje 1 meter. Rozprestreté krídla orla sú prstovito roztiahnuté, tak ho môžeme najľahšie odlíšiť od iných jastrabotvarých vtákov pozorovaných počas letu z väčšej vzdialenosti.

Pár orlov má na svojom území niekoľko hniezd. Buduje ich najčastejšie na starých jedliach a smrekoch, občas na skalných plošinách. V jednom z hniezd znáša samica na prelome marca a apríla 2 vajcia, z ktorých sa liahnu mláďatá. Prečo majú orly niekoľko hniezd? Aby zmiatli potenciálnych nepriateľov...

Po vyliahnutí mladých orlíčat silnejší jedinec spravidla likviduje svojich súrodencov – útočí na nich a vyjedá celý pokrm, ktorý nosí matka a tak slabšie orlíčatá zomierajú od hladu. Tento jav nazývame kainizmus, vyskytuje sa u mnohých druhov vtákov, nielen u orlov a hoci sa z hľadiska človeka zdá niečím krutým, tak pre populáciu orlov je to prospešný – prežívajú iba tie najsilnejšie a najlepšie životu prispôsobené jedince.

Mladé orly majú do piateho roku života veľké biele škvrny na chvoste a krídlach. Škvrny miznú v tom čase, keď vták založí rodinu. Orlí pár si je vzájomne verný až do smrti jedného z vtákov. Orly na slobode môžu dožiť viac ako 20 rokov a v zajatí (dobre kŕmené a chránené pred nepriateľmi) dokonca dvakrát dlhšie.

Nielen že sa spolu starajú o potomkov, ale dokážu tiež spoločne loviť. Orol skalný sa živí cicavcami, vtákmi, obojživelníkmi a plazmi. Dokáže zabiť svišťa, líšku, mladého kamzíka a srnca. Na svoju korisť častejšie útočí na zemi než vo vzduchu. Pri útoku používa svoje mohutné pazúry, nie zobák. Orol nepohrdne ani zdochlinou.

Tento vták sa nachádza na vrchole potravinového reťazca, preto potrebuje rozľahlý revír. V poľských Tatrách máme jeden orlí pár, ktorý hniezdi v Západných Tatrách. V slovenských Tatrách je známych 6 revírov orlích párov.

Najväčším nepriateľom orla skalného je, bohužiaľ, človek. V prvej polovici 20. storočia boli orly pozorované v poľských Tatrách iba ako prilietajúce jedince. Už mnohé roky sa zaznamenáva výskyt jedného páru hniezdiacich orlov v Západných Tatrách, ktoré vyprevádzajú mláďatá.

V literatúre môžeme nájsť tiež informácie o útokoch orlov na ľudí. Útočili na ľudí blízko hniezda, ale mali údajne zožrať aj malé dieťa. Ale človek predstavuje väčšie nebezpečenstvo pre orla než orol pre človeka. Orly sa zabíjali pre ich vzácne perie, ľudia vyberali z ich hniezd vajíčka a mláďatá, aby si vychovali orly v zajatí. Dnes je najväčším ohrozením pre tatranské orly skalné nelegálne vniknutie turistov do oblastí, kde vtáky hniezdia. Pamätajme, že keď fotografujeme hniezda, môžeme odsúdiť mláďatá na opustenie rodičmi a smrť! Ochrana hniezd orla znamená vytváranie ochranných zón okolo miesta, kde sa toto hniezdo nachádza a zamedzenie všetkých foriem ľudskej prítomnosti.

Výr

Je to najväčšia zo sov nielen v Tatrách a v Poľsku, ale tiež na svete. Rozpätie krídel najväčších jedincov dosahuje aj 170 cm. Tie najväčšie sú určite samice, pretože u výrov sú samice značne väčšie od samcov.

Niekoľkocentimetrové trsy – „uši“ z peria, ktoré má výr na svojej hlave, nie sú vôbec uši. Jeho skutočné uši sa nachádzajú medzi perím na bokoch hlavy a sú položené nesymetricky, vďaka čomu zachytávajú zvuk v rôznom čase, čo umožňuje lepšie lokalizovať jeho zdroj. Lepší sluch u výrov a iných sov dodatočne posilňuje tzv. tvárový disk z plochých, krátkych a pevných pier, ktoré obklopujú zobák a oči vtáka a vytvárajú akúsi masku. Tvárový disk zachytáva a posilňuje zvuky, ktoré sova počuje. Napriek tomu, že tvárový disk výra nie je tak dobre viditeľný, ako u iných sov, preto využíva počas nočných poľovačiek sluch a lokalizuje ním svoje potenciálne obete. Obete, ak nechcú byť lokalizované, musia sedieť „tíško ako myš“.

To, čo výr nedokáže stráviť, vypľuje. Tieto vývržky sa skladajú z lebiek a kostí, peria, pazúrov a zobákov. Vyskytujú sa na miestach, kde vták často sedí (ľahko ich rozoznáme, pretože sú poznačené akoby bielou farbou – výkalmi výra) a v hniezde, na základe ich analýzy môžeme presne určiť diétu výra.

Čím sa živí? Dokáže chytiť aj ježka, hryzca, potkana, krkavca, sojku a iné vtáky tejto veľkosti, ale občas úspešne zaútočí aj na väčšie obete ako sú zajace a dokonca aj líšky. Poľuje tiež na iné sovy – sovu obyčajnú a myšiarku ušatú. Môže zvíťaziť v súboji s jastrabom o hniezdo, útočí tiež na rybožravé vtáky.

Spravidla žije nočný život aj keď občas môže zaútočiť na nejakú obeť cez deň. Dennej aktívnosti sa však radšej vyhýba, pretože vtedy ho môžu prenasledovať celé húfy menších vtákov, s ktorými bežne a úspešne bojuje v tme.

V poľských Tatrách hniezdi niekoľko párov tohto vtáka, pretože potrebuje veľký revír, aby vykŕmil seba a svoje mláďatá. Na hniezdo najradšej využíva skalné plošiny na bralách v dolinách lesov dolného a horného vegetačného stupňa. Pripravuje sa na vychovávanie mláďat už v zime, kedy má obdobie párenia. Práve vtedy je najľahšie počuť jeho charakteristický hlas – u-hú. Jeho hniezdo je veľmi jednoduché – je to vysedené zahĺbené miesto plné vývržkov, srsti a peria obetí, kde od februára do začiatku apríla samica kladie 2 až 4 vajíčka. Samicu, ktorá sedí v hniezde, kŕmi v tom čase samec. Možno to potvrdzuje porekadlo „láska ide cez žalúdok“ a umožňuje výrom tvoriť verné páry...

Mladé opúšťajú hniezdo ešte skôr, než sa naučia lietať, sedia vtedy na konároch neďaleko hniezda, rodičia ich tam kŕmia a ocharňujú pred nepriateľmi. Napriek starostlivosti rodičov mnohé mladé výry vtedy zahynú ako korisť zvierat tých istých druhov, ktorými ich kŕmia rodičia. Podobne, ako je to v prípade orla skalného, okolo hniezd výrov skalných tvoríme ochranné zóny, v ktorých prítomnosť človeka je zakázaná.

Ďubník trojprstý

Je to vták veľkosti drozda, obýva boreálne smrekové lesy, v ktorých je veľa odumretých stromov. Tento ďateľ je stály vták, nesťahuje sa na zimu, ale trávi ju vo „svojom“ lese.

V Tatrách sa vyskytuje w lesoch dolného a horného vegetačného stupňa, ale častejšie v hornom stupni, kde je najviac rozpadávajúcich sa starých smrekov napadnutých lykožrútom.

Ďubník trojprstý tak, ako hovorí jeho názov, má po tri prsty na každej nohe. Dva smerujú dopredu, tretí je otočený dozadu. Iné druhy ďatľov majú po 4 prsty: 2 smerujú dopredu a 2 – dozadu. Takéto usporiadanie prstov, ktoré sú ukončené pazúrmi a dlhý a silný chvost, ktorým sa ďateľ podopiera počas tesania kôry a dreva, mu zabezpečuje oporu a stabilitu.

Samčeka jednoducho odlíšime od samičky podľa farby čiapočky, ktorá je u samčeka žltá, a u samičky biela s čiernymi pruhmi. Ďubník trojprstý nemá na rozdiel od mnohých iných druhov ďatľov vo svojom sfarbení žiadne červené prvky.

Ďateľ má veľmi silný, ostrý zobák, ktorým môže tesať drevo. Pri vyberaní pochúťok spopod kôry mu dodatočne pomáha dlhý a lepkavý jazyk, ktorým dokáže ohmatávať rôzne zákutia pod kôrou a vyberá si tak svoju potravu. Živí sa hlavne hmyzom, najmä chrobákmi (dospelými jedincami a larvami), medzi ktorými mu najviac chutia lykožrúty, vrzúniky a nosatce. Žerie tiež larvy motýľov. O jeho vplyve na lykožrúty môže svedčiť fakt, že v priebehu roku, ako to vypočítali odborníci na lesnú entomológiu, môže jeden ďubník trojprstý zjesť viac ako pol milióna lykožrútov v rôznych štádiách ich života! Dokáže tiež piť šťavu, ktorá tečie pod kôrou stromu, v zime neodmietne ani semená stromov či iných rastlín.

Počas získavania potravy ďubník trojprstý „obrúčkuje“ strom – vytesáva otvory okolo celého kmeňa.

Hniezdo si vytvára v dutine, ktorú si vytesá sám v kmeňoch spráchnivených smrekov alebo jelší vo výške niekoľko metrov. Priemer vletového otvoru má približne 5 cm. Samica kladie v hniezdnej dutine na začiatku mája niekoľko vajíčok, o ktoré sa starajú obaja rodičia. Rodičia dokrmujú mláďatá ešte mesiac po ich odlete z hniezda.

Vodnár

Je to vták veľkosti škorca. Samčeky vodnára sú väčšie ako samice. Má tmavo sfarbený chrbát a krídla, a bielu škvrnu na podhrdlí a hrudi. Podobné sfarbenie majú mnohé iné vodné vtáky, ktoré nie sú vďaka tomu viditeľné na tmavom pozadí pre prípadných útočníkov zhora ani pre potenciálne obete zdola, pretože splývajú s pozadím: so svetlou oblohou.

Jeho kosti sú vo vnútri vyplnené špikom (u iných vtákov sú kosti vyplnené vzduchom), čo je určitým balastom uľahčujúcim ponáranie do vody a behanie pod vodou po dne. Vodnár sa ponára do ľadovo studenej vody v lete aj v zime, kedy musí často vyhľadávať štrbiny v ľade, ktorý pokrýva potok. Nezamŕza vtedy vďaka sekrétu z mazovej žľazy pod chvostom, ktorým impregnuje svoje perie, aby nenasiaklo vodou. Okrem toho, práve počas mrazov je vo vode najteplejšie, pretože tečúca voda má kladnú teplotu (aj keď veľmi nízku).

Vodnáre sa nesťahujú na zimu, trávia ju vo svojom revíre, preto uprednostňujú horské potoky, ktoré nezamŕzajú v zime a zabezpečujú im prístup k pokrmu na dne.

Po ponorení sa do vody vodnár svojím zobákom vyberá spopod kameňov larvy hmyzu a iné bezstavovce. Keď vodnár oddychuje na kameňoch vyčnievajúcich z vody, často sa pohybuje tak, že napodobňuje tečúcu vodu, čo prípadnému útočníkovi sťažuje jeho spozorovanie.

Vodnáre skrývajú svoje hniezda v štrbinách pod skalami a vo vývratoch veľmi blízko vody, niekedy ich skrývajú za stenou vody vodopádu. Najlepšie miesta na hniezdenie využívajú mnohé generácie týchto vtákov aj niekoľko rokov. Vodnáre dokonca často bojujú o takéto miesta a tiež o revíry, ktorými sú úseky potoka s dĺžkou niekoľko sto metrov až niekoľko kilometrov.

V priebehu jedného roka sa mláďatá liahnu dvakrát: v apríli a v júni. Rodičia dokrmujú mláďatá ešte určitú dobu po ich odchode z hniezda.

Orešnica

Je vták z čeľade krkavcovitých veľkosti sojky, má hnedé operenie so svetlými škvrnami, s čiernym vrcholom hlavy, krídlami a chvostom.

Má silný zobák, ktorý je prispôsobený na vydlabávanie semien limby zo šišiek, s limbou je tiež orešnica zvláštnym spôsobom spojená. Živí sa jej semenami a keď ich zbiera do zásoby a skrýva „na horšie časy“, tak časť limbových orieškov stratí a vyseje. Orešnica neprenáša po jednom oriešku v zobáku, ale zbiera niekoľko desiatok kusov v hrvoli a potom ich po niekoľko kusov zahrabáva pár centimetrov pod zemou. Táto hĺbka je optimálna pre ukrytie semien, ale tiež pre klíčenie stromu. Na niektoré zo svojich špájz orešnica zabúda a niektoré orešnice zahynú a tak na nasledujúcu jar na takýchto miestach klíčia limby. Bádatelia orešníc potvrdili, že tento vták dokáže zhromaždiť aj 100 tisíc limbových semien! V auguste, keď dozrievajú limbové šišky, sa orešnice zoskupujú do húfov v blízkosti stromov s plodmi a bojujú o svoju pochúťku s vevericami a ďatľami, ktoré sa tiež živia týmito semenami bohatými na bielkoviny a tuky. Skupiny starých límb pri hornej hranici lesa sa vtedy menia na jedny z najhlučnejších miest v lese... Mimo Tatier môžeme podobné scény pozorovať v blízkosti liesok plných plodov, tieto oriešky sú tiež dobrou pochúťkou pre orešnice.

Okrem semien limby a lieskových orieškov orešnice jedia semená iných ihličnatých stromov, buka a všetky larvy, slimáky aj iné bezstavovce, na ktoré natrafia, neodmietnu ani myši či jašterice. Orešnica nepatrí k plachým vtákom, príliš sa nebojí človeka, hoci ich ľudia v minulosti lovili, pretože mäso týchto vtákov bolo veľmi cenené. Tieto vtáky sa, žiaľ, naučili jesť zvyšky jedla, ktoré nechávajú turisti, dokonca žobrú o jedlo alebo sa ho pokúšajú ukradnúť, ako napríklad pri plese Morské Oko. Jedlo pochádzajúce od turistov nie je však to, čo by mali orešnice jesť a zo zemiakov zahrabaných do zemi nevyklíčia nové limby...

Orešnice kladú vajíčka iba raz v roku a v neveľkom počte 2 až 4 ks, preto sa musia veľmi starostlivo starať o mláďatá, aby úspešne rozšírili svoj druh. Hniezdo budujú najčastejšie už na predjarí na smrekoch. Vajíčka kladú v marci, niekedy v apríli, majú tak dostatok času, aby sa postarali o mláďatá. Samec kŕmi samicu, ktorá stále sedí na vajciach a ohrieva obsah hniezda, občas ju dokonca vystrieda pri sedení. Rodičia ešte niekoľko týždňov dokrmujú mladé po ich odlete z hniezda. Mláďatá sa osamostatnia až vtedy, keď dozrejú semienka limby a lieskové oriešky. Orešnice neodlietajú na zimu.

Krkavec

Poľské príslovie „krkavec krkavcovi oko nevypichne“ nie je pravdivé, pretože sa stáva, že jeden krkavec zaútočí na hniezdo iného krkavca a zožerie nachádzajúce sa v ňom vajíčka alebo mláďatá...

Samec krkavca je väčší ako samica (je to opačne ako napr. u orla či myšiaka). Mladé krkavce lietajú v stádach a hľadajú svoju „druhú polovičku“ a revír, kde budú hniezdiť. Po vytvorení páru sú si krkavce verné po celý život. Páriace lety krkavcov sa konajú najčastejšie vo februári. Následne krkavce budujú veľmi kvalitné hniezda, ktoré využívajú mnohé roky. Sú to konštrukcie z malých konárikov, ktoré sa podobajú na bocianie hniezda, vo vnútri majú výstelku. Takéto hniezda budujú buď na vysokých stromoch alebo na skalných plošinách. Samička kladie niekoľko vajíčok, z ktorých sa asi po 3 týždňoch vyliahnu mláďatá. V období sedenia na vajciach ju dokrmuje jej partner. Na skorú jar krkavce majú dostatočné množstvo zdochlín, ktoré sa objavujú pod topiacim sa snehom, takže rodičmi kŕmené mladé krkavce rýchlo rastú, ale hmotnosť dospelého vtáka dosahujú až na začiatku zimy.

Krkavec sa živí všetkým, čo môže chytiť alebo nájsť. Zožerie zdochliny, vtáky, cicavce, obojživelníky, plazy, slimáky, hmyz, semená, ovocie, zvyšky, ktoré vyhadzujú ľudia... Na jednej strane si ho ľudia cenia za to, že čistí terén zo zdochlín, ktoré môžu byť zdrojom chorôb, ale na druhej strane ho obviňujú z útokov na potenciálnu ľudskú korisť, preto s ním v minulosti bojovali poľovníci. Hoci krkavce dosahujú veľkosť myšiaka, dokážu zahnať aj orla či orliaka. Sú dlhožijúcimi vtákmi, za priaznivých podmienok dožívajú aj viac ako 40 rokov.

Krkavce sú nezvyčajne inteligentné. Vedci, ktorí skúmali inteligenciu rôznych zvierat tvrdia, že krkavce môžeme porovnávať so šimpanzmi! Dokážu riešiť problémy, využívať nástroje, vyrábať ich a dokonca sa vzájomne učia, ako ich používať. Do úzkej nádoby, v ktorej vo vode pláva pochúťka, hádžu kamene, aby zdvihli hladinu vody a mohli ju vybrať. Za to by sa nemusel hanbiť ani samotný Archimedes! K veľkej zdochline, ktorej kožu nevedia roztrhnúť zobákom, prilákajú veľké dravce, ktoré tú najťažšiu úlohu urobia za nich.

Vrchárka červenkavá

Vrchárka nie je plachým vtákom, ako to naznačuje jej poľský názov (płochacz). Je to vták o niečo väčší od vrabca a pripomína ho sfarbením v odtieňoch hnedej a sivej farby. Je to stály obyvateľ horských oblastí, kde sa najlepšie cíti vo výške od hornej hranice lesa až po vrcholy. Ľahko si zvyká na prítomnosť človeka, preto je najľahšie spozorovať ju na vrchole Kasprovho vrchu alebo v blízkosti horských chát, kde skáče po zemi a hľadá potravu. Na zimu sa nesťahuje „do teplých krajín“, ale hľadá miernejšie podmienky v nižších polohách v horách.

Vrchárku môžete nielen uvidieť, ale tiež počuť. Samčeky vrchárky vydávajú v lete zvuky, ktoré pripomínajú spev škovránkov. Môžu spievať keď sedia, ale tiež počas letu.

Vrchárky majú pomerne komplikovaný rodinný život. Žijú v skupinách niekoľkých samíc a niekoľkých samcov, v ktorých je náročné vyčleniť páry, pretože samica môže mať v hniezde mláďatá od niekoľkých otcov. Budujú svoje hniezda v štrbinách skál a dokonca v múroch, ktoré postavili ľudia. Hniezda sú výborne ukryté a vystlané trávou, perím a srsťou.

Vrchárky môžu v priebehu leta klásť vajíčka dokonca 2-krát. Vajíčka vrchárky majú zelenkasto modrastú farbu, mierne prekračujú dĺžku 2 cm. Inkubačná doba je 15 dní. Samička kladie niekoľko vajíčok, pretože v horách je vykŕmenie početnejšieho potomstva náročnou úlohou. V sedení a kŕmení pomáhajú samičke všetky samčeky z jej rodinnej skupiny.

Vrchárka sa živí semenami rastlín, drobným hmyzom a pavúkovcami. Neodmietne ani zvyšky jedál turistov, určite by sme ju však nemali prikrmovať, pretože prikrmovanie divokých zvierat im vždy príde na škodu...

Horské cicavce: kamzík, svišť, hraboš snežný, medveď, rys, vlk, jeleň

Kamzík

Je to erbový živočích oboch tatranských národných parkov (poľského a slovenského). Kamzík žijúci v Tatrách je subdruhom, ktorý sa vyskytuje výlučne v týchto horách (endemit) a je reliktom doby ľadovej. Okrem Tatier iné poddruhy kamzíkov žijú o. i. v Alpách, Pyrenejach, v horách na Balkáne a dokonca na Olympe v Grécku. Samčeka kamzíka nazývame cap, samičku – koza a mláďa – kozliatko. Ich stádo je kŕdeľ.

Kamzík je výborne prispôsobený životu vo vysokohorských podmienkach. Má silnú stavbu tela a zároveň dokáže veľmi ďaleko skočiť (a pri dopadaní na zem udržať stabilitu...). Jeho ratice pôsobia ako topánky s vibramovou podrážkou či horolezecké mačky, pretože majú veľmi tvrdé hrany a mäkkú vnútornú časť. Výnimočne veľké srdce v porovnaní s veľkosťou tela poskytuje svalom dostatok okysličenej krvi (má v krvi oveľa viac červených krviniek zodpovedných za prenášanie kyslíka ako iné zvieratá) v prípade prudkého a extrémneho vypätia (napr. útek pred šelmou alebo dotieravým fotografom). Hustá srsť ho chráni pred ochladením, preto sa počas horúčav skrýva pred príliš silným slnkom v tieni, na chladnejších miestach a dokonca prechádza na zvyšky snehu, kde ho navyše neprenasleduje dobiedzavý hmyz. Kamzíky sú prispôsobene nízkym teplotám vzduchu, čo potvrdzuje, že sa rozšírili v Európe v dobe ľadovej.

Hlavu kamzíkov, rovnako capov aj kôz, zdobia rohy, nazývané háky. Rastú celý život. Háky samčekov sú o niečo väčšie a viac zakrivené. V minulosti ľudia verili, že háky pomáhajú kamzíkom pri lezení po strmých skalách...

Je to typický bylinožravec. Zjedený pokrm prežúva odznova rovnako ako iné prežúvavce, aby baktérie, ktoré žijú v jeho tráviacom trakte, rozložili celulózu na stráviteľné cukry. Kamzíky rady jedia rastliny bylinných porastov ako napr. archangelika lekárska a mačucha, rastliny vysokohorských lúk s ich najchutnejším kamzičníkom (v minulosti ľudia verili, že jedením kamzičníka sa potlačuje strach z výšok), okrem toho mach, brusnice a dokonca aj stromčeky, najmä jarabinu, ktorá rastie nad hornou hranicou lesa.

Kamzíky majú ruju na prelome jesene a zimy, kedy sa kozy zoskupujú do väčších kŕdľov, pri ktorých sa objavujú samce súperiace medzi sebou o právo na rozšírenie druhu. Počas ruje je najjednoduchšie spočítať kamzíky, čo zamestnanci oboch tatranských národných parkov robia od 50. rokov 20. storočia. Dnes žije na oboch stranách Tatier dovedna približne tisíc týchto nádherných živočíchov.

Kamzíky rodia svoje mláďatá na prelome mája a júna, kedy vysoko v horách vládnu ešte často zimné podmienky. Tehotná koza vtedy hľadá dolinku alebo žľab s miestom obklopeným skalami, kde má šancu vyhnúť sa útoku potenciálneho nepriateľa počas pôrodu. Od začiatku života číhajú na mladé kozliatka rôzne nebezpečenstvá, ako napr. útok orla, rysa, vlka a dokonca aj líšky, pád lavíny, prudká zmena počasia a intenzívne snehové zrážky. Matka starostlivo dbá o kozliatka, dokáže nielen odohnať nepriateľa, ale zároveň sa snaží chrániť mláďatá pred pádom.

Ľudia v minulosti neľútostne zabíjali kamzíky kvôli ich mäsu, kožiam, loju a poľovníckym trofejam. V tráviacom trakte kamzíka sa tvoria tzv. bezoárové gule, ktoré vznikajú zo zvyškov zlepených, nestrávených živíc a srsti. V minulosti sa považovali za liek, čo sa prejavovalo ešte väčším záujmom človeka o kamzíky. V súvislosti s tým bola v druhej polovici 19. stor. tatranská populácia kamzíkov takmer na pokraji vyhynutia, ale vďaka rozumným a efektívnym krokom vtedajších popredných vedcov a milovníkov Tatier začali kamzíky (aj svište) podliehať ochrane, a to už od roku 1868 (na základe zákona haličského Národného snemu vo Ľvove o zákaze chytania, zabíjania a predaja alpských živočíchov charakteristických pre Tatry, svišťov a divokých kôz).

Svišť

Svišť je stelesnením bdelosti a šetrnosti (energie). Jeho oči sú uložené v hlave takým spôsobom, že keď vykloní hlavu z nory, tak ešte ho nevidieť, ale jeho oči, ako periskop skúmajú okolie a zachytávajú prípadné nebezpečenstvo. Je veľkosti zajaca, jeho telo pokrýva teplá srsť, zuby, podobne ako u iných hlodavcov mu rastú po celý život. Žije v kolóniách – rodinných skupinách, ku ktorým sa pravidelne pripájajú dospievajúce jedince migrujúce na jar zo susedných kolónií.

Svište silne zoslabnuté po zimnom spánku opúšťajú svoje nory v apríli, často musia najprv preraziť hrubú vrstvu snehu. Vonku však ešte nie je príliš veľa jedla a na pretrvanie zimy svište stratili tretinu a dokonca až polovicu svojej telesnej hmotnosti. Napriek vyčerpaniu a hladu musia ešte vyvinúť dostatočné úsilie na ruju. Nemôžu s tým počkať na lepšie časy, pretože mláďatá, ktoré sa narodia po tehotenstve trvajúcom o niečo viac ako mesiac, musia stihnúť dospieť a pribrať natoľko, aby im stačilo síl na prežitie zimy. Celé leto (aj keď vo výškach, kde žijú svište sa asi nedá hovoriť o lete...) svište aktívne hľadajú potravu, ale sa tiež hrajú a bijú, veľa času venujú stráženiu revíru pred potenciálnymi nepriateľmi. Ak sa nepriateľ objaví, službukonajúci jedinec varuje celú kolóniu hlasným svišťaním (už vieme, odkiaľ pochádza názov tohto milého živočícha), ktorá má dostatok času, aby sa ukryla v norách.

Na zimu sa svište pripravujú starostlivo, kopú hlbšiu noru, opravujú doterajšiu, sušia trávu, ktorou si vystielajú dno nory. Keď na prelome septembra a októbra začínajú klesať teploty vzduchu a premrznuté rastliny strácajú veľa zo svojich výživných látok, ospalé a tučné svište starostlivo zapchávajú noru, čím sa na jednej strane chránia pred prenikaním studeného vzduchu do brlohu a na druhej pred návštevami nechcených hostí, pre ktorých by hibernujúce „tučné kúsky“ boli dobrou pochúťkou. V prežití zimy pomáha mladým svišťom to, že zimujú celými rodinami a vzájomne sa túlia. Staršie a tučnejšie jedince chránia a svojim telom hrejú mláďatá. Hibernujúce svište znižujú svoju telesnú teplotu a spomaľujú tep, vďaka čomu šetria zásoby energie na zimu. Ak telesná teplota klesne príliš nízko, svišť sa zobudí a tým ju trochu zvýši.

Musia byť naozaj opatrné, pretože na ich mäso číhajú veľké dravé vtáky, ako sú orly skalné, ale tiež líšky a iné šelmy navštevujúce oblasti zarastené kosodrevinou a hole, kde žijú svište. V minulosti bol však najväčším nebezpečenstvom pre svište človek, ktorý ich lovil nielen pre mäso a kožu, ale hlavne pre ich tuk – slávne sadlo svišťov, ktoré sa používalo na liečebné účely. Dnes si môžeme legálne kúpiť v lekárňach sadlo svišťa z Álp, kde je to lovná zver. V 19. storočí svište (spolu s kamzíkmi) takmer vyhynuli. Zachránil ich zákon haličského snemu o záchrane svišťov a kamzíkov z roku 1868 prijatý vďaka iniciatíve profesora Maksymiliana Nowického a kňaza Eugeniusza Janotu.

Hraboš snežný

Je to hlodavec žijúci medzi balvanmi a v skalnej sutine, kde sa pohybuje v labyrinte štrbín a dutín. V takom prostredí nemusí kopať nory. V takýchto trhlinách žije v kolóniách, svoje hniezda vystiela suchými trávami. Dosahuje dĺžku do 14 cm. V porovnaní so svojou dĺžkou má gigantické fúzy, ktoré dosahujú 6 cm, čiže takmer polovicu dĺžky tela. Sú to hmatové chlpy, ktoré mu pomáhajú pohybovať sa v tmavých úkrytoch a v noci. Napriek tomu, že žije skôr nočným životom, boli jedince z tohto druhu pozorované počas vyhrievania sa v slnečných lúčoch.

V Poľsku sa vyskytuje iba v Tatrách, od lesov horného vegetačného stupňa nahor. Tatry sú jeho najviac na sever vysunutým biotopom, pretože mimo nich žije v horách južnej Európy a Blízkeho východu.

Živí sa rastlinným pokrmom. Zožiera kvety, semená ale tiež bobule a zelené časti rastlín. Zhromažďuje zásoby jedla na zimu.

Môže žiť až 2 roky, ale najčastejšie sa jeho život končí oveľa skôr. Zodpovedá za to lasica hranostaj, ktorá sa dokonale zmestí do štrbín a labyrintov obývaných hrabošom. Inými milovníkmi jeho mäsa sú dravé vtáky, ktoré naňho útočia, keď získava potravu na otvorených trávnatých plochách.

Spôsobom na zachovanie druhu, na ktorý poľujú dravce, je u hraboša efektívne rozmnožovanie. Samičky rodia v priebehu roka dva- aj trikrát, pričom v jednom vrhu môže byť až 6 mláďat. Mláďatá sa rodia po 20 – 22 dňoch po ruji, a keďže sú pohlavne zrelé už po niekoľkých týždňoch, tak koncom leta potomstvo môžu mať (mladé) staré mamy aj ich vnučky.

Medveď

Je to najväčší živočích žijúci v Tatrách. Dospelé samce dosahujú hmotnosť 350 kg, samice – približne 200 kg. Keď sa však narodí na začiatku februára malý medvedík, váži len asi pol kilogramu.

Medvede sú všežravé zvieratá, živia sa rastlinami a inými živočíchmi, neodmietnu ani zdochlinu. Na skorú jar medvede hľadajú zdochliny, ktoré odkrýva topiaci sa sneh, zvlášť kamzíky, ktoré zahynuli pod snehovými lavínami. Na začiatku leta jedia byliny a trávy – šťavnaté a bohaté na živiny. Na konci leta a na jeseň hľadajú sladké plody ako maliny, čučoriedky, brusnice a jarabina, snažia sa zhromaždiť čo najviac tuku v organizme, aby mohli stráviť zimu bez toho, aby museli hľadať potravu.

Zimu trávia v brlohu od začiatku decembra do konca marca. Nie je to taká hlboká hibernácia ako u svišťov, ale telesná teplota medveďa klesá vtedy približne na 31 stupňov Celzia a tep z okolo 50 na menej ako 20 úderov za minútu. Práve v zime, na začiatku februára medvedice rodia svoje mláďatá, ktoré sú veľkosti väčšieho potkana a vážia približne 0,5 kg. Kŕmia ich a starajú sa o ne niekedy až 2 roky, bránia ich pred nepriateľmi, pričom najnebezpečnejšie sú pre ne... iné medvede! Samica s mladými nie je tiež najlepším objektom pre naše fotoaparáty, ak sa ocitneme v príliš malej vzdialenosti od nej.

Ruja medveďa pripadá na máj a jún. Staré samce vtedy útočia a dokonca občas zabíjajú mladé, ktoré sú so samicou preto, aby samica pristúpila k páreniu. Medvede sú teritoriálne a netolerujú na svojom území iných jedincov. Dospievajúce medvede majú tak problém s vyhľadaním si vhodného miesta. Niekoľkoročné medvede musia preto vandrovať aj na veľké vzdialenosti. K najznámejším prípadom patrí vandrovka jedinca menom Iwo, ktorý mal obojok s GPS vysielačom. V máji roku 2015 vyrazil z poľskej časti Vysokých Tatier na Slovensko, dorazil až do Maďarska, odkiaľ prešiel späť cez Slovensko a navštívil Bieszczady, zdolal tak za necelé 4 týždne takmer 400 kilometrov.

Revíry medveďov a trasy ich vandroviek sa prekrývajú s turistickými chodníkmi, preto sú stretnutia ľudí s medveďmi v Tatrách pomerne časté. Nemali by sme v takom prípade panikáriť ale zachovať pokoj (čo sa ľahko píše a ťažko robí...) a pomaly vycúvať. Pohľad na pokojne cúvajúceho človeka môže medveďa presvedčiť, že votrelec nemal zlé úmysly. Medvede sa v žiadnom prípade nesmú prikrmovať ani fotiť spôsobom, ktorý by ich mohol nabádať k agresii. Pred medveďom by sme tiež nemali utekať, pretože ak bude chcieť, tak nás doženie – môže dosiahnuť rýchlosť 50 km za hodinu. Nemá tiež zmysel utekať pred ním na strom či na skaly, pretože ON (ako medveďovi hovoria obyvatelia Podhalia) lezie po stromoch lepšie ako my a po skalách rovnako dobre ako horolezci.

Ohrozením pre medvede je človek. V dejinách vzťahov medzi ľuďmi a medveďmi to spravidla medvede boli tou porazenou stranou. Ľudia zabíjali medvede, lebo sa ich báli, pretože útočili na ich ovce a kravy, mali tiež cennú kožušinu, mäso a tuk. Môžeme my medveďovi tiež ublížiť? Bohužiaľ, áno. Pamätajme, že jedlé odpadky, ktoré nechávame na turistických chodníkoch, sú príčinou toho, že medveď si zvykne hľadať jedlo pochádzajúce od ľudí a po čase ho to zavedie k tatranským chatám a k ľudským obydliam v blízkosti Tatier, kde budú veľkým ohrozením. Aj kus obloženého chlebíka, šupinka z ovocia alebo cukrík môže zmeniť správanie medveďa, preto miesta s prístupom k jedlu a k odpadkom pri tatranských objektoch sú oplotené elektrickými ohradníkmi a tie najproblematickejšie jedince nosia na krkoch obojky s vysielačkami, ktoré ukazujú ich polohu. Môžeme sa tiež ocitnúť príliš blízko mláďat v sprievode samice. Aby sme sa tomu vyhli, dobre je dodržiavať predpisy o zákaze pohybovania sa po území Tatranského národného parku po zotmení, čo platí mimo zimného obdobia.

Rys

Rys je najväčšia divá mačka, ktorá žije v Tatrách. Dosahuje veľkosť veľkého psa, pričom samce sú o niečo väčšie než samice. Rysy majú tak ako väčšina mačkovitých vysúvané pazúry – pri chôdzi ich vťahujú a vysúvajú v prípade potreby. Ostré pazúry rysa sú efektívnou zbraňou, rovnako ako jeho ostré a veľké zuby, ktorými dokáže bez problému prehrýzť krk väčšej obeti. Pazúry mu tiež pomáhajú pri lezení po stromoch, čo je pre neho užitočné pri love a tiež počas prípadného úteku pred vlkmi. Pomerne široké laby a schopnosť rozloženia prstov rysovi uľahčujú pohyb v hlbokom sypkom snehu, pretože sa neprepadáva do takej hĺbky, ako zvieratá s menšou plochou nôh, ako napr. srnce.

Rys je slabým bežcom na dlhé trate, rýchlo sa unaví, preto počas poľovačky nenaháňa svoju obeť, ako to robia vlky, ale radšej striehne na ňu v úkryte a nečakane na ňu zaútočí. Má dokonalý zrak, preto ho nazývajú ostrovid. Dokáže spozorovať svoju korisť aj v noci. Pri rozpoznávaní zvuku potenciálnej obete rysovi pomáhajú charakteristické štetky z pevných čiernych štetín na konci uší. Chvost má pomerne krátky, na konci je sfarbený na čierno. Krátky chvost je výsledkom evolúcie – jeho predkovia neliezli po stromoch (tak dlhý chvost nepotrebovali), ale žili na zemi.

Rys neupadá do zimného spánku, je aktívny po celý rok. Jeho hrdzavá letná srsť pokrytá drobnými škvrnami sa pred zimou mení na svetlejšiu a hustne, dokonalo ho chráni pred nízkymi teplotami. Tri vrstvy srsti, ktoré pokrývajú telo rysa, sa dokážu vyrovnať aj s tým najväčším mrazom.

Jeho obľúbeným jedlom sú srnce, hoci v prípade potreby môže uloviť aj mladého jeleňa a iné menšie cicavce a vtáky. Okrem srncov sú druhou obľúbenou pochúťkou rysov kamzíky, aj keď pri love kamzíkov nemôžu počítať s možnosťou zaútočenia na ne z nízkych konárov na strome. Rys nedokáže zjesť celú srnu či mláďa jeleňa naraz, preto po naplnení žalúdka zvyšok svojej koristi ukrýva pred inými záujemcami. Často sa však stane, že rysom načaté zvieratá požierajú iné šelmy či zdochlináre.

Rysy žijú osamote, strážia svoje revíry a hranice značkujú močom. Je to signál pre iné rysy, že toto územie je už obsadené. Iba samice, ktoré sa starajú o mláďatá, chodia v skupinách. Matky učia svoje mladé ako loviť zver, na začiatku ich vodia k vopred zabitým jedincom, potom im dovoľujú loviť samým. Ale aj dospelý a skúsený rys nie vždy chytí svoju korisť hneď na prvý pokus. Z tohto dôvodu si starostlivo vyberá obete a tak udržiava ich populáciu v zdraví a dobrej forme.

Revír rysa musí byť dostatočne veľký, z tohto dôvodu v Tatranskom národnom parku žije iba zopár jedincov. Rysy občas vyrážajú na ďaleké vandrovky, aby si našli vlastné revíry alebo partnera či partnerku. Obdobie párenia sa začína na predjarí. Hovorí sa vtedy, že rysy „sa marcujú“.

Rysy neútočia na ľudí a to aj napriek tomu, že sú nebezpečnými šelmami. Môžu však byť obeťou vlkov. Na slobode žijú viac ako desať rokov, ale v zajatí dožívajú aj viac ako dvadsať rokov. Trápia ich rôzne choroby (napr. besnota) a tiež mnohé parazity. Parazity a choroby nebezpečné pre rysy môžu do ich prostredia preniesť napr. psy a je to jedna z niekoľkých príčin, prečo sa nesmie do Tatranského národného parku vodiť našich miláčikov.

Vlk

Je predkom psa ale o niečo ho prevyšuje svojou veľkosťou. Vlk je dokonalým lovcom, poľuje v skupine. Stádo vlkov, čiže svorka, je najčastejšie rodinná skupina. Tak zvaný alfa pár tvoria rodičia – alfa samica a alfa samec. Pár vlčích rodičov má ruju vo februári a už koncom apríla sa rodia mladé šteňatá. K pôrodu dochádza v nore vykopanej alfa samicou alebo v inom dobre ukrytom ležovisku. Vo vrhu je niekoľko mláďat, ale nie všetky majú šancu prežiť a dospieť, aj keď sa o najmladších starajú a prikrmujú ich všetci členovia svorky, ktorú okrem rodičov tvoria ich staršie deti. Alfa samec dokrmuje matku a mláďatá mäsom, ktoré prinesie v žalúdku a vracia už mierne strávené. Ak sa hniezdo ocitne v nebezpečenstve rodičia prenášajú deti v zuboch na bezpečnejšie miesto.

Pár vlkov žije spolu až do smrti jedného z nich. Mladé, dospievajúce vlky odchádzajú zo svorky a hľadajú nové revíry, aby si založili vlastnú. Ako šelmy nachádzajúce sa na vrchole potravinového reťazca potrebujú vlky veľký priestor, aby mohli prežiť. Za jednu noc môže svorka ubehnúť aj viac ako 50 km. Ich revíry musia mať rozlohu od 150 km2 do niekoľko stoviek km2, podľa toho, aké sú bohaté na živočíchy, ktorými sa vlky živia. Presúvajúca sa svorka vlkov necháva občas iba jednu stopu. Vlky, ktoré idú za vodcom, kladú laby presne na tých istých miestach, kde ich predchodcovia. Tak sťažujú potenciálnym prenasledovateľom odhad počtu členov svorky.

Vlky značkujú svoj revír pachom moču a výkalov, občas škriabu zem a tak zanechávajú pach láb. Nebrešú ako psy, ale vrčia, kňučia a skučia. Na väčšie vzdialenosti komunikujú charakteristickým zavýjaním, ktoré počuť aj na niekoľko kilometrov. Ďalším spôsobom komunikácie vlkov je reč tela. Napríklad, prijatie postoja podriadenosti jedným vlkom spôsobí, že u druhého zanikne agresia. Členovia vlčej svorky sa medzi sebou nepohryzú na smrť, ako sme si to zvykli myslieť, ale medzi sebou spolupracujú.

Základnou potravou vlka sú jelene, okrem toho vlky rady útočia tiež na srnce, kamzíky, diviaky aj iné živočíchy. Ak sú hladné neodmietnu ani skokana hnedého. Vo svojom revíre zabíjajú aj zatúlané psy a mačky. Vlky prispôsobujú početnosť svorky množstvu potravy v areáli, kde žijú. Ak je jedla veľmi veľa (napr. na vetrolomoch, kde je veľa mladých stromov, krov a bylinných porastov a kde sa premnožili jelene) väčšina mladých vlkov dosiahne dospelosť a ich počet rastie, ale ak počet potenciálnych obetí klesá a vlky trápi hlad, málo šteniat dospeje a populácia vlka sa zmenšuje. Nárast počtu vlkov v oblasti tiež prispieva k šíreniu chorôb a parazitov medzi nimi. Vlky môžu trpieť besnotou a psinkou, veľmi nebezpečný je pre ne svrab. Vodenie psov na územie obývané vlkmi tiež môže byť príčinou zavlečenia chorôb nebezpečných pre tieto šelmy. Z dôvodu chorôb, parazitov a rôznych zranení počas poľovačiek vlky žijú na slobode kratšie ako ich psí bratranci.

Mnohé roky neboli zaznamenané prípady útokov vlkov na ľudí. Za svoju zlú povesť vlky „vďačia“ rozprávke o Červenej čiapočke a prípadom útokov na hospodárske zvieratá. Bohužiaľ, niekedy niektoré vlky „to zoberú za kratší koniec“ a útočia na ovce alebo kravy. Keďže vlky sú chránené, škody, ktoré spôsobia, hradí štát. Občas je dobytok pohryzený túlavými, napoly divými psami, ale ide to na ťarchu vlkov.

Vlky boli v minulosti ľuďmi veľmi hubené, ale dnes ich populácia sa obnovuje a sleduje trend stúpajúceho počtu ich potenciálnych obetí.

Jeleň

Jeleň lesný je jeden z najväčších živočíchov Tatier. Dospelé samce dosahujú hmotnosť viac ako 400 kg. Samice sú menšie a ľahšie.

Samec jeleňa je býk, samica – laň (nie srnka, ako sa občas niektorí domnievajú), mláďa sa nazýva jelenča. Na stádo jeleňov poľskí poľovníci hovoria chmára. Býk má na hlave parožie. Je to kostený útvar na lebke, líši sa od rohov tým, že každý rok ich jelene zhadzujú a parohy im odrastú znova. Parohy sú vo vnútri plné. Po zhodení starého parožia rastie nové veľmi rýchlo (niekoľko mesiacov), na začiatku je pokryté kožou s mäkkými chĺpkami, ktorá v lete schne, potom ju jelene zotierajú, aby parohy tvorili zbraň a okrasu počas ruje.

Jelenia ruja patrí k najkrajším predstaveniam prírody. Býky hlasno a hrozivo ručia, čím odraďujú potenciálnych súperov on návštevy ich háremov. Občas, keď sa stretnú býky s podobnou silou, dochádza ku konfrontácii a súboju, práve vtedy býky používajú svoje parohy. Také súboje sú pre jelene veľmi vyčerpávajúce, končia sa dokonca zraneniami. Jelenia ruja je atraktívna pre pozorovateľov prírody, pretože vtedy jelene strácajú svoju plachosť a nechávajú sa pozorovať, ale mali by sme byť vtedy ostražití, pretože vzrušené a rozhnevané býky môžu byť nebezpečné aj pre ľudí.

Zima je pre jelene ťažkým obdobím. Majú vtedy sťažený prístup k potrave, sypký sneh je prekážkou pri chôdzi a dodatočne vyčerpáva sily zvierat. To, čo sťažuje život jeleňom, uľahčuje lov ich prenasledovateľom – vlkom. Vo februári a v marci býky zhadzujú parožie, čo im ešte dodatočne znižuje obranyschopnosť pred útočníkmi.

Lane rodia jelenčatá v máji. Niekoľko dní po narodení mláďa leží ukryté v tráve a bylinách, matka sa vtedy pasie nablízku a chráni ho pred potenciálnym nepriateľom. V prípade, že počas jarnej prechádzky natrafíme na také krásne, bodkované jelenča, nedotýkajme sa ho, ale čo najrýchlejšie sa z tohto miesta vzdiaľme. Jelenča nebolo totiž matkou opustené, ona sa oň stará z určitej vzdialenosti, aby bolo bezpečnejšie. Keď je jelenča silnejšie, začína chodiť spolu s matkou a vtedy môže byť laň agresívna voči domnelému útočníkovi, napr. voči človekovi alebo psovi. Laň vie veľmi bolestivo poobtĺkať psa svojimi raticami!

Jelene sú základným pokrmom pre vlky, ale na mladé jelene úspešne poľuje tiež rys. Trápia ich tiež mnohé choroby a parazity.

Jelene boli a sú cenným úlovkom pre poľovníkov, ale v národnom parku sú (rovnako ako iné zvieratá) chránené. Nesmie sa tu ani zbierať parožie. Jelene, ktoré od niekoľkých generácií nezažili krivdu zo strany človeka, môžu si na prítomnosť ľudí zvyknúť a môžu sa zdržiavať tam, kde bývajú ľudia, napr. v blízkosti kruhového objazdu Rondo Jana Pawła II v Zakopanom, kde už niekoľko rokov skupina laní s jelenčatami je dodatočnou turistickou atrakciou.