Neživá príroda: ľadovcové údolia tvaru U, riečne údolia tvaru V, morény, ponory, hrebene, vietor halný, lavíny

Ľadovcové údolia tvaru U (trogy)

Dolina je pozdĺžny úsek zemského povrchu medzi kopcami, ktorý vedie jedným smerom. Ak vznikli (alebo boli pretvorené z iného druhu doliny) pôsobením ľadovca, potom ide o ľadovcové údolia čiže trogy. Tatry boli zľadovatené v dobe ľadovej (pleistocéne), ktorý sa začal približne pred 2,5 mil. rokov a skončil (podľa niektorých vedcov ešte stále trvá...) asi pred 10 tis. rokmi, kedy v Tatrách zmizli posledné ľadovce. Ľadovcová dolina má priečny rez, ktorý pripomína písmeno U, z tohto dôvodu sa nazýva dolinou tvaru U. Za svoj profil vďačí tomu, že veľký ľadovec odtekajúci pomaly dole dolinou, čiže horský ľadovec, rozširoval a prehlboval podložie po celej svojej šírke, najsilnejšie však tam, kde bol ľad najhrubší, teda v strede. Takáto dolina sa začínala vo svojej hornej časti firnovými poliami, miestami, kde sa na podloží zhromažďoval sneh, ktorý sa vplyvom poveternostných podmienok menil na zrnitý sneh, čiže firn, a ľad. Na firnové polia sa z okolitých skalných stien a svahov sypala tiež skalná sutina a úlomky, ktoré zatopené v ľade, ako hrozienka v ceste putovali dole dolinou a dodatočne brúsili podložie. Tam, kde bolo podložie pevnejšie, po ústupe ľadovcov sa na povrchu objavovali obrúsené, zaoblené skalné plochy, podobné ovčím chrbtom – nazývajú ich guliaky alebo mutóny. Tam, kde bolo podložie menej odolné, vznikali prehĺbeniny, nazývané ľadovcové kotly (cirkusy, kary). Po ústupe ľadovcov časť z týchto prehĺbenín vyplnila voda a tak vznikli malebné ľadovcové jazerá, nazývané v horách plesá.

Riečne údolia tvaru V

Doliny, ktoré vznikali vplyvom hĺbkovej erózie zapríčinenej tečúcou vodou (riečne doliny) majú prierez pripomínajúci písmeno V, z tohto dôvodu ich nazývame údoliami tvaru V alebo riečnymi dolinami. Také doliny môžeme v Tatrách vidieť tam, kde nesiahali ľadovce, ktoré menili prierez doliny do písmena U. Sú to predovšetkým dolinky v lesoch dolného a horného vegetačného stupňa, ako napr. dolina Zlatého potoka alebo Przyporniaka. Podľa odolnosti podložia voči erózii môžeme v takýchto dolinách stretnúť miernejšie časti, vznikajúce tam, kde je podložie menej odolné, a strmšie fragmenty, kde podložie nepodlieha silnej erózii, v dôsledku čoho vznikajú kaskády a vodopády.

Morény

Skalný materiál, ktorý sa zosúval zo stien a svahov okolo firnových polí a ľadovcového jazyka na ľad, bol ním prenášaný dole ľadovcovou dolinou. Nielen brúsil podložie, ale keď sa z ľadu vytopil na teplejších miestach, budoval tiež formy nazývané morény. Ľad, ktorý sa topil po bokoch ľadovca, tam zanechával skalnú sutinu – tak vznikli bočné morény. Na miestach, kde sa spájali dve doliny s ľadovcom a tvorili jednu, väčšiu, bočné morény týchto ľadovcov sa v strede spájali a tak vytvárali stredovú morénu.

Keď ľadovec schádzal už tak nízko, že teploty, ktoré vládli na tejto úrovni, spôsobili topenie ľadu, sutina tvorila priečne valy v doline, tzv. čelné morény. Keď sa ľadovec topil na veľkom povrchu, sutina, ktorá bola v jeho vnútri sa usadzovala na dne doliny a tvorila tak dnovú morénu. Morény vytvárajú celé systémy takých valov, ktoré napovedajú, aká bola hladina ľadu v doline v rôznych obdobiach. Často nové morény vznikali na starších.

V prehĺbeninách medzi morénami vznikali jazerá, z ktorých časť pretrvala dodnes, časť sa vyplnila usadeninami a zarástla. Príkladom miesta po takom zarastenom jazierku je Wielka Młaka Pańszczycka, ktorá je dnes zarastená rastlinstvom rašeliniska vrchoviskového.

Ponory

Ponor je miesto, kde voda z potoka mizne pod zemou. Je to jednoducho opak prameňa či vyvieračky. Takéto javy môžeme stretnúť v oblastiach tvorených skalami rozpustnými vo vode s obsahom kysličníka uhličitého, čiže vápencami a nazývame ich krasovými javmi.

Ponory môžeme v Tatrách nájsť na mnohých miestach, napr. v Gąsienicowej doline. Ponory sa tam vyskytujú v blízkosti dolnej stanice sedačkovej lanovky na Kasprov vrch, kde voda tečúca z plesa Litworowy Staw Gąsienicowy mizne v zemi a po istom čase sa ukazuje vo vyvieračke Wywierzysko Goryczkowe w Doline Bystrej, či ponor Mokra Jama pri turistickom chodníku smerom na Kasprov vrch, kúsok nad turistickou chatou Murowaniec.

Ponory sa tiež nachádzajú v Doline Pańszczyca, pod plesom Czerwony Staw Pańszczycki, tam, kde voda tečúca po povrchu odteká z podložia tvoreného žulou a prechádza na vápence. Voda odteká pod zemou z Doliny Pańszczyca a približne 4 km ďalej smerom na západ sa ukazuje v skalách vo vyvieračke Wywierzysko Olczyskie, je to úplne iná dolina – Dolina Olczyska.

Vápence, v ktorých vznikol ponor, možno ani neuvidíme, pretože sú prikryté morénovým materiálom, ktorý sem priniesli ľadovce, ale na povrchu vidieť na mnohých miestach prehĺbeniny. Sú to krasové jamy (závrty), ich dnom voda uniká do podložia.

Hrebene

Hrebene sú ostré horské chrbty, ich vznik sa spája s činnosťou dávnych ľadovcov. Pred ľadovcovou epochou mala oblasť Tatier mierny, zaoblený reliéf, ktorý vznikol v teplejších poveternostných podmienkach pred zľadovatením. Po ochladení sa začala v horných úsekoch dolín, kde vznikali ľadovce, a presnejšie: na hranici ľadu a vyššie položeného svahu, silnejšia erózia, ktorá spôsobila, že skalná sutina spadala na ľad a putovala dole dolinou, kde vznikali morény. Skalná stena, ktorá ustupovala pod vplyvom takejto erózie, čoraz viac podrezávala hornú časť na začiatku zaoblených, miernych štítov (zvyšky takýchto zaoblených štítov môžeme vidieť na Červených vrchoch). Ak na druhej strane hrebeňa tiež vznikal ľadovec, tak erózia skalných stien z oboch strán spôsobila zničenie dávnych kupolovitých vrchov a strmé steny sa na oboch stranách stretávali a vytvárali tak ostrý skalný hrebeň. Také formy môžeme pozorovať napr. v hornej časti Doliny Pańszczyca, kde hrebeňom vedie exponovaný turistický chodník – Orlia prť.

Po ústupe ľadovcov naďalej podliehajú strmé skaly silným eróznym procesom, ktoré zdola podrezávajú hrebene. Skaly zoslabené neustálym zamŕzaním a rozmŕzaním vody v ich štrbinách a nepretržitými zmenami teploty, opadávajú vo veľkých a menších kusoch, skalnú sutinu vymieľajú zo žľabov lavíny a zosuvy, ktoré vznikajú po veľkých a prudkých dažďových zrážkach.

Vietor halný

Je to meteorologický jav, ktorý má obrovský vplyv na prírodu aj na ľudí. Vietor halný je fénovým vetrom (Foehn vanie v Alpách a tam bol prvýkrát opísaný). Vzniká vtedy, keď sa množstvo vlhkého vzduchu z južnej strany Karpát, ktoré sa nachádza v oblasti tlakovej niže nad Maďarskom, začína hýbať vplyvom vysokého tlaku s centrom nad Ukrajinou a začína sa premiestňovať smerom na sever. Cestou vzduch naráža na horský masív, po ktorom sa musí vyšplhať hore až k hrebeňu a potom padá dole dolinami. Keď vzduch stúpa hore, schladzuje a vodná para, ktorá je v ňom obsiahnutá, kondenzuje, vznikajú mraky a časť vody spadne na južných svahoch na zem. Vzduch, ktorý je zbavený časti vlhkosti, po prekročení horskej bariéry padá dole a zohrieva sa a z tohto dôvodu je ešte suchší.

Počas klasického halného vetra môžeme očakávať vysokú oblačnosť a zrážky na južnej strane Tatier, na tatranských hrebeňoch – zimu a vlhko a na severnej strane hôr, nad Podhalím vládne slnečné, teplé a suché, ale veterné počasie. Oblaky nad Spišom a Liptovom vyzerajú zo strany Podhalia ako val oblakov (fénový val), nad Podhalím sa na oblohe objavujú oblaky vo forme šošoviek a mandlí, ktoré svedčia o existencii tzv. horskej vlny v atmosfére – majú ju radi piloti vetroňov, lebo im umožňuje dosahovať veľké letové výšky.

Vietor halný môže dosahovať veľké rýchlosti a tiež má obrovský vplyv na lesy v Tatrách. Láme stromy alebo ich vyvracia s koreňmi, ale tiež prenáša ich semená. Môže tiež poškodzovať strechy budov, ničiť ploty a reklamné tabule na Podhalí. Počas halného (a hneď pred ním) stúpa počet zásahov zdravotníkov v súvislosti s chorobami srdca a krvným tlakom. Zvyšuje sa počet hádok, bitiek a samovrážd. Ale osoby obdarené talentom vtedy pociťujú silnú kreatívnu inšpiráciu.

Lavíny

Lavína je zosunutie veľkého množstva nejakého materiálu po strmom povrchu vplyvom vlastnej hmotnosti. Ak sa zosúva skalná sutina, hovoríme o kamennej lavíne, ak sa zosúva sneh – hovoríme o snehovej lavíne. Snehové lavíny sú najčastejšími lavínami, ktoré sa vyskytujú v Tatrách. Padanie lavín zo svahov závisí od poveternostných podmienok, štruktúry snehovej pokrývky a členitosti terénu. Snežný prach, ktorý sa zosúva svahom, tvorí prachové lavíny, previaty sneh, ktorý je viac zviazaný, padá vo forme lavín typu snehová doska. Mokrý a topiaci sa sneh sa zosúva ako základová lavína.

Z toho dôvodu, že uvoľnenie lavíny môže byť zapríčinené rôznymi faktormi, ktoré môžu mať rozličnú intenzitu, bola vypracovaná päťstupňová škála lavínového nebezpečenstva. Prvý stupeň lavínového nebezpečenstva je situácia, v ktorej je snehová pokrývka zviazaná a stabilná, pád lavíny je pravdepodobný iba pri veľkom dodatočnom zaťažení na veľmi strmých svahoch a na zriedkavých miestach. Analýzy lavínových nehôd, ktoré robia záchranári, však ukazujú, že aj vtedy si lavíny vyžiadajú obete na životoch. Ďalšie stupne lavínového nebezpečenstva sú mierny (druhý), zvýšený (tretí), veľký (štvrtý) a veľmi veľký (piaty).

V poľských Tatrách sa nevykonávajú práce, ktorými by sa obmedzilo padanie lavín, aké sa realizujú v iných krajinách a iných horách, ako napr. budovanie svahov, ktoré sťažujú uvoľňovanie lavín, alebo odstrel potenciálnych lavín tak, aby padali kontrolovaným spôsobom. Lavíny, ktoré u nás padajú hlavne v zónach prísnej ochrany v národnom parku, sa považujú sa prirodzené procesy. Lavíny modelujú priebeh hornej hranice lesa, ktorá v dôsledku ich pôsobenia silne klesá na miestach, kde prechádzajú lavíny, čo otvára nižším rastlinám prístup svetla a prispieva tak k zvýšeniu biodiverzity v takýchto oblastiach.

Lavíny sú nebezpečným javom pre tých, ktorí sa venujú zimnej turistike, z tohto dôvodu sa v období ich výskytu každý deň pripravujú špeciálne lavínové správy s informáciou o aktuálnom stupni lavínového nebezpečenstva. Miesta, kde je nebezpečenstvo obzvlášť vysoké, sú označené výstražnými tabuľami. V súvislosti s tým, že človek, ktorý uviazne v lavíne, má veľké šance na prežitie, ak bude odkopaný v priebehu štvrťhodiny, môže dokonca prežiť, ak bude vyslobodený po štyridsiatich piatich minútach, odporúča sa, aby zimní turisti (vrátane tých, ktorí vyrážajú na skitúry) mali so sebou základnú lavínovú sadu, ktorú tvorí lavínový detektor, lavínová sonda a lopatka – výbava umožňujúca rýchle vyhľadanie zasypaného pod snehom (ak mal dotyčný zapnutý lavínový detektor...) a vyslobodenie ho. Tým sa výrazne zvyšujú šance zasypaného na záchranu v porovnaní so situáciou, v ktorej svedkovia lavínovej nehody volajú záchranárov, ktorí v najlepšom prípade dorazia na miesto nehody až po 3 štvrťhodinách... Treba však pamätať, že základná lavínová výbava nie je zázračným amuletom, ktorý nás zachráni pred pádom lavíny, okrem toho platí staré porekadlo záchranárov „Lavínový expert! Nezabúdaj na to, že lavína nevie, že si expert“.