Obojživelníky a plazy: vretenica severná, jašterica živorodá, skokan hnedý, salamandra škvrnitá, ropucha bradavičnatá

Vretenica severná

V Poľskú žujú štyri druhy hadov, medzi nimi vretenica severná – náš jediný jedovatý had. Ako ju odlíšiť od iných hadov? Pozrieť sa jej do očí. Štrbinovité zrenice u veternice severnej sú úzke a zvislé. Jej hlava sa trochu podobá na srdce, ostatné naše hady majú hlavy vo tvare kosoštvorca. Väčšina vreteníc má na chrbte charakteristický cikcak, nazývaný v Poľsku ľudovo kainovým pruhom, ale sú aj také jedince, u ktorých sa takýto kľukatý pruh nevyskytuje, takže na základe toho nevieme jednoznačne určiť, či vidíme vretenicu či iného hada. Môže sa vyskytovať v niekoľkých odtieňoch – hnedom, sivom, veľmi svetlom alebo čiernom, pričom niekedy sa môže stať, že vretenica mení svoje sfarbenie s vekom.

Je to druh nepravo živorodý. Na jeseň raz za 2 – 3 roky samička rodí niekoľko až viac ako desať mláďat, ktoré sú ešte v zárodočnom obale, z ktorého sa musia samy vyslobodiť. Také mladé vretenice, ktoré nemajú ani 20 centimetrov strávia zimu v blízkosti úkrytu matky, na mieste dostatočne hlbokom, aby nezamrzli, ale tiež takom, aby ich na jar nezaliala voda. Samičky opúšťajú noru v apríli, samce skôr, dokonca už v marci, ak im v tom neprekáža jarný sneh a chlad. Vretenice sú plazy, sú to studenokrvné zvieratá a musia zohriať svoje telo na slnku, aby mohli byť aktívne. Samce hľadajú na jar, t. j. od apríla do konca mája, samice, ktoré sú pripravené na rozmnožovanie, a keď takú nájdu, súperia o právo na rozšírenie druhu s inými samcami – bojujú s nimi v páriacom tanci, počas ktorého sa snažia pritlačiť sokovu hlavu na zem. Pri tomto boji nikdy nepoužívajú svoj jed.

Vretenica dosahuje dĺžku 70 – 80 cm. Spočiatku chytá hmyz, slimáky a malé obojživelníky, postupne rastie a môže tak útočiť na čoraz väčšie organizmy a požierať ich, napr. myši, žaby, jašterice, vtáčie mláďatá a dokonca aj krty. Týmto spôsobom vretenice eliminujú mnohé organizmy, ktoré človek považuje za škodcov! Rovnako, ako ostatné plazy sa pravidelne lienia, čiže zvliekajú tenkú vrstvu kože, ktorá im sťažuje rast. Vretenica, podobne ako iné hady, neodhrýza kúsky svojej koristi, ale ju prehltne vcelku. Dokáže prehltnúť korisť väčšiu ako je priemer jej čeľuste, pretože má pohyblivé kosti tvárového skeletu a vďaka tomu môže akoby nasunúť svoju hlavu na väčšiu obeť. Pred prehltnutím obete ju musí najprv uloviť. Pri hľadaní potravy jej pomáha rozdvojený jazyk, ktorým cíti nielen chuť, ale tiež pach obete. Vretenica sa zahrýza do obete svojimi jedovými zubami i vstrekuje jed, ktorý v krátkom čase obeť znehybní a následne zabije. Tento jed má tiež obrannú funkciu, ale veľa dravcov sa naučilo loviť vretenice bez toho, aby im hrozilo nebezpečenstvo uhryznutia. K nepriateľom týchto plazov patria dravé vtáky, bociany, krkavcovité, diviaky a dokonca aj medvede. Hlavnou hrozbou pre vretenice je však človek, ktorý sa ju zo strachu pred jej jedom snaží vyhubiť a to aj napriek tomu, že vretenica severná podlieha druhovej ochrane.

Vretenica nie je až taká nebezpečná pre človeka, ako si to myslia mnohí ľudia. Pred človekom skôr uteká, nenaháňa ho. Ak máme vhodnú obuv (nie sandále či šľapky), nedokáže nás uhryznúť a to ani v prípade, že na ňu náhodou našliapneme. Jed vretenice má zabíjať malé organizmy, preto môže byť v prípade človeka nebezpečný hlavne pre malé deti a alergikov. Nie pri každom uhryznutí nám vretenica vstrekne jed, pretože keď ho už predtým spotrebovala, uhryznutie je „suché“. Nesmieme však podceňovať žiadne uhryznutie, vždy musíme vyhľadať lekársku pomoc.

Jašterica živorodá

Najpočetnejším druhom spomedzi plazov, ktoré žijú v Tatrách, je jašterica živorodá. Horná hranica areálu, kde žije, je 1700 m n. m. Nie je veľká – dosahuje dĺžku maximálne 15 – 16 cm.

Jašterice sú plazy (studenokrvné) – vyhrievajú sa v slnečných lúčoch čím zvyšujú teplotu svojho tela. Môžeme ich vtedy pozorovať na kmeňoch stromov či kameňoch. Takéto miesta im poskytujú veľa úkrytov.

Jašterice sa môžu rozmnožovať vo veku 3 a viac rokov. Po párení, ktoré pripadá na máj a jún, samička rodí v auguste a septembri vajíčka s už rozvinutými mláďatami. Od októbra do februára sa jašterice ukrývajú hlboko vo svojich úkrytoch, kde upadajú do hibernácie, čiže ukladajú sa na zimný spánok.

Táto jašterica nie je napriek svojmu názvu živorodá. Mladé jašterice (môže ich byť aj viac ako 10) sa liahnu ešte vo vajíčkach a až keď sa ocitnú mimo tela samičky opúšťajú svoje doterajšie prostredie. Pomáha im v tom zub na konci nozdry, ktorým rozrežú blanu obklopujúcu vajce. Majú vtedy približne 4 cm.

Živia sa hmyzom (najmä koníkmi), dážďovkami, pavúkmi, slimákmi a inými bezstavovcami, ktoré sa im zmestia v čeľusti. Väčšiu a pohyblivejšiu korisť pred zhltnutím „upokoja“ energickým trasením.

Jašterice môžu byť korisťou ježov, dravých vtákov a mnohých iných predátorov. Ich obranou pred dravcami je útek. V prípade ohrozenia, odhodia samy alebo ponechávajú v labách (zobáku) útočníka svoj chvost. Chvost (už bez jašterice) sa ešte nejaký čas hýbe, a upútava tak pozornosť útočníka, vďaka čomu jašterica má šancu utiecť. Ale nový chvost, ktorý po nejakom čase odrastie už nemá veľkosť toho pôvodného. Inou formou jej obrany je tiež únik do vody, kde sa dokonca dokáže zahrabať v bahne na nejaký čas, čo jej umožňuje prečkať ohrozenie.

Jašterica živorodá podlieha ochrane tak ako všetky iné plazy v Poľsku. Ak ju uvidíme u seba v záhrade, mali by sme byť radi, pretože je ideálnym obrancom našich rastlín pred nenásytnými slimákmi a škodlivým hmyzom.

Skokan hnedý

Je to najpočetnejší a najrozšírenejší druh žabotvarých v Tatrách. Nedosahuje také veľké rozmery, ako ropucha bradavičnatá, ale aj napriek tomu je to relatívne veľká žaba. Samice, ktoré sú väčšie než samce, pretože počas párenia musia svojho partnera preniesť na chrbte do vody (amplexus), môžu dosahovať dĺžku dokonca 11 cm. Je sfarbený tak, aby sa mohol dobre kamuflovať, má pruhy na chrbte a prúžky na nohách na hnedom pozadí (ako vojenský maskáčový odev), pretože je pred dravcami, ktorým chutia takéto skokany, prakticky bezbranný. Má hladkú kožu, bez bradavíc s jedom, ktoré chránia ropuchy a salamandru. Je pochúťkou pre vydry a obeťou väčšiny mäsožravcov, dokonca ani hladný vlk ich neodmietne. Vydry, keď jedia samice skokana hnedého plné žabích ikier, nechávajú vajíčka, pretože im nechutia. Najväčšími lovcami žiab nie sú však vydry či iné dravce. Keď zaspaté žaby ťažkopádne skáču na jar smerom k vodným nádržiam a musia prekonať nejakú cestu, masovo hynú pod kolesami vozidiel...

Skokan hnedý sa dokáže v lete vyšplhať do oblasti štítov, t. j. viac ako 2000 m n.m., rozmnožuje sa tiež nad hornou hranicou lesa. Loví hmyz, slizovce, pavúky a všetko, čo sa dá chytiť a prehltnúť, dokonca aj malé žabky. Takáto žaba likviduje v blízkosti našej záhrady potenciálnych škodcov – je tak naším spojencom.

Najskôr kladú ikry, čiže vajíčka. Žaby v nižších (teplejších) polohách, začínajú s tým už v marci, ale skokany hnedé v doline Piatich poľských plies či v Gąsienicovej doline až v júni. Podobne je presunutá v čase premena žubrienok na malé žabky. V teplých a nižších polohách žubrienkam vyrastú nohy a zmizne chvost v lete, vo vyšších polohách – na jeseň a dokonca boli pozorované prípady, že žubrienky zimovali a premenili sa až v ďalšom roku. Ikry kladú vo forme chumáčov, v ktorých sú stovky až niekoľko tisícky vajíčok ukrytých v gélovitej hmote.

Dospelé skokany hnedé zimujú v stave hibernácie zahrabané do bahna alebo ukryté pod kameňmi v potokoch alebo vo vodných nádržiach.

Salamandra škvrnitá (v podhalskom nárečí joscur)

Salamandra, aj keď pripomína svojím tvarom jaštericu, je obojživelníkom a nie plazom. V porovnaní s inými obojživelníkmi žijúcimi v Poľsku je salamandra výnimočná. Párenie salamandier prebieha nie vo vode, ako u ropúch, žiab či mlokov, ale na súši. Salamandry nekladú vajíčka, ale rodia ich s už rozvinutými mladými priamo do vody v potokoch. Larvy salamandry tam žijú niekoľko mesiacov a po premene na dospelých jedincov prechádzajú na súš. Na rozdiel od lariev sú dospelé salamandry slabými plavcami. Larvy aj dospelé salamandry sú dravé zvieratá. Vzhľadom na to, že sa pohybujú pomaly a nemotorne, ich obete nepatria k rýchlym bežcom. Salamandry lovia slizovce, dážďovky a hmyz.

Zimu trávia na súši, ukrývajú sa pod kameňmi alebo v práchnivých kmeňoch.

Obranou salamandry pred nepriateľmi sú mnohé jedové žľazy na koži a parotídy, čiže zhrubnutia v zadnej časti hlavy, z ktorých po útoku salamandra vylučuje jed obsahujúci veľmi toxickú látku – salamandrín. Aby boli potenciálni predátori varovaní, že útok na salamandru môže byť pre nich nebezpečný, sú veľmi krikľavo sfarbené – na čiernom pozadí majú početné žlté alebo oranžové škvrny.

Salamandry sú aktívne hlavne v noci, cez deň ich môžeme pozorovať občas v daždi, vtedy sú tiež aktívnejšie.

Salamandry sa v minulosti považovali za zvieratá odolné voči ohňu a preto sa stali symbolom delostrelcov. Salamandra je symbolom Národného parku Gorce (ako kamzík je symbolom Tatranského národného parku). Salamandry sú chránené podobne ako iné obojživelníky.

Ropucha bradavičnatá

Je to náš najväčší obojživelník. Samica ropuchy bradavičnatej dosahuje aj 15 cm, samce (podobne ako je to u iných obojživelníkov) sú o niečo menšie.

Ropuchy hľadajú na jar vodné nádrže. V máji tam samica prináša na svojom chrbte samca, ktorý ju pevne drží prednými končatinami (amplexus) a pomaly kráčajúc kladie svoje ikry vo forme 2 dlhých rovnobežných šnúr. Žubrienky sa po vyliahnutí živia rastlinným pokrmom a nedosahujú veľké rozmery. Sú to najmenšie žubrienky medzi našimi obojživelníkmi. V tomto období svojho života ropucha dýcha žiabrami a až keď sa premení na svoju konečnú podobu (obojživelníka s nohami a bez chvosta), stráca žiabre a vyvíjajú sa jej pľúca. V každom momente života jej pomáha dýchať vstrebávanie kyslíka cez vlhkú kožu. Po premene malé, takmer štvorcentimetrové, ropuchy vychádzajú v júni na súš. Dospelé ropuchy sú vo svojej veľkostnej triede nebezpečnými dravcami. Útočia nielen na hmyz, pavúky či slimáky (z obľubou jedia slizovce, ktoré sú pohromou pre naše záhrady), ale dokonca aj na jašterice, malé hady a myši! Ropuchy sú vybavené dokonalou obrannou zbraňou – majú na koži bradavice s jedom. Mnohé dravce na nich z tohto dôvodu neútočia, ale existujú tiež zvieratá, ktorým jed neprekáža a živia sa ropuchami. Ďalším spôsobom, ako ropucha dokáže odstrašiť nepriateľa, je ukázať sa mu väčšou, než je v skutočnosti. Preto sa ropuchy nadúvajú a dokážu sa postaviť na vzpriamených končatinách. Ropucha bradavičnatá je pomerne odolná voči jedu vreteníc a ôs. Umožňuje jej to útočiť aj na takú jedovatú korisť.

Ropuchy zimujú na súši, nie vo vode! Vyhľadávajú úkryty v zemi v norách hlodavcov alebo sa zahrabávajú a hľadajú miesto pod koreňmi, môžu tiež zimovať v pivniciach, ak tam budú mať prístup. Hľadajú také miesta, kde v zime nezamrznú, pretože by to pre nich zle skončilo.