Hmyz: vážka, okáč velehorský, čmeľ poľný, babôčka osiková

Vážka

Vážka je hmyz, ktorého dejiny siahajú do obdobia, v ktorom vznikala tatranská žula, čiže do karbónu v paleozoiku. Pravážky z týchto čias boli najväčším hmyzom v dejinách života na zemi, rozpätie ich krídel dosahovalo viac ako 70 cm. Vážky žijúce v súčasnosti tiež dosahujú značné rozmery a najväčšia z tých, ktoré môžeme spozorovať v Tatrách, čiže šidlo kráľovské, má rozpätie krídel do 11 cm a dĺžka jej tela prevyšuje 8 cm. Je to obor medzi hmyzom! Trochu menšia od šidla kráľovského je vážka štvorškvrnná, ktorá je v Tatrách pomerne častým druhom, tiež dosahuje dosť veľké rozmery s rozpätím krídel viac ako 7 cm. V poľskej časti Tatier vedci potvrdili výskyt 25 druhov vážok.

V Tatrách sa vážky rozmnožujú v jazerách a iných vodných nádržiach hlavne v lesoch dolného vegetačného stupňa, napr. v jazerách Stawy Toporowe. Niekoľko druhov žije ešte v lesoch horného vegetačného stupňa, hoci pohľad na vážku letiacu vyššie než je hranica lesa nie je prekvapením, pretože dospelé jedince sa tam môžu vyskytnúť unášané prúdmi vetra.

Larvy vážok sú dravce, poľujú na iné vodné živočíchy. Ako veľké organizmy dokážu zdolať aj žubrienku, ale najčastejšie chytajú larvy iného vodného hmyzu. Majú však tiež svojich nepriateľov – sú nimi ryby, ropuchy a žaby. Larvy vážky vyliezajú pred transformáciou na rastliny, ktoré vyčnievajú nad vodu a tam sa po premene z exúvia vynárajú dospelé vážky. Vážky opúšťajú exúvium cez prasklinu na chrbte, následne si musia naplniť krídla vzduchom. Prázdne schránky, ktoré po vážkach zostali, môžeme často pozorovať na rastlinách pri brehoch rybníkov a mokradí. Dospelé vážky sú takisto dravé a živia sa iným hmyzom, ktorý chytajú počas letu.

Vážky pripomínajú svojím vzhľadom vrtuľníky a rovnako sa môžu vznášať na jednom mieste a dokážu sa veľmi rýchlo premiestňovať. Keď vážka neletí, má krídla (dva páry) odchýlené do bokov alebo zdvihnuté hore.

Napriek svojmu hrozivému vzhľadu vážky neohrozujú ľudí. Opak je pravdou – sú našimi spojencami, pretože lovia muchy a komáre. Samy sa však často stávajú obeťou vtákov, obojživelníkov, pavúkov a iných, väčších vážok.

Okáč velehorský

Okáče sú motýle z čeľade babôčkovitých, v Poľsku ich nazývajú górówki alebo kniejowce, pretože sa vyskytujú prevažne v horách. Sú pomerne malé (rozpätie krídel približne do 4 cm) a majú farebné „oká“ na krídlach. Podobne ako u iných motýľov oči okáčov sú zložené z mnohých menších očí, z toho dôvodu okáče vidia obraz ako mozaiku malých obrázkov.

Krídla okáčov sú podobne ako krídla iných motýľov pokryté veľmi drobnými šupinkami s hrúbkou jednej bunky, ktoré pohlcujú alebo odrážajú svetlo – tieto šupinky rozhodujú o farbe motýľa. Mladé motýle majú oveľa živšie sfarbenie ako staršie jedince, ktorých šupinky na krídlach sa už čiastočne obšúchali.

Okáč velehorský, v minulosti nazývaný tiež okáčom laponským, je druh žijúci v Európe iba vo vysokých horách a v oblastiach tundry na severe kontinentu (z čoho pochádza dávny názov „laponský“). V Poľsku sa vyskytuje iba v Tatrách, od hornej hranice lesa po najvyššie štíty.

Vajíčka zelenej farby (kamufláž) kladie osobitne na rastlinách alebo v ich blízkosti. Pre svoje potomstvo si vyberá také druhy ako psica tuhá, kostrava a ostrevka vápnomilná. Larvy, ktoré sa liahnu z týchto vajíčok, sú tiež zelené (s hnedou hlavou), sú husto pokryté chĺpkami.

V náročných horských podmienkach larvám okáčov trvá dva roky, kým sa zmenia na kukly. Zimujú ako larvy po prvom roku a následne sa po ústupe snehovej pokrývky menia na nenápadnú hnedú kuklu. Približne po 2 týždňoch sa kukla mení na dospelého motýľa, ktorý bude lietať medzi júnom a koncom augusta, aby sa stihol rozmnožiť pred neodvratnou smrťou.

Čmeľ poľný

Čmeľ poľný je jedným z 22 druhov čmeľov, ktoré hniezdia v Tatrách. Odlišuje sa od iných druhov čmeľov charakteristickým sfarbením – má hrdzavý chrbát a sivohrdzavý zadoček. Mnohí ľudia nesprávne nazývajú čmeľa ovadom, ale ovad je úplne iným druhom hmyzu.

Čmele počas letu a pri pohybe krídel značne zvyšujú teplotu svojho tela v porovnaní s teplotou prostredia. Vďaka tomu môžu lietať a zbierať peľ či nektár aj pri teplote 10 stupňov Celzia, keď iný hmyz, ktorý by mohol súperiť s čmeľmi, je ešte príliš stuhnutý, aby mohol lietať.

Zimu sú schopné pretrvať iba mladé samičky, ktoré sa koncom leta párili so samčekmi. Na skorú jar samička čmeľa opúšťa svoj úkryt a hľadá vhodné miesto na vybudovanie hniezda, potom hľadá pokrm, ktorým je peľ a nektár. Hniezdo vytvára v štrbinách medzi skalami alebo v myšej diere (bez pôvodného obyvateľa). Jedným z prvých kvetov, ktoré na jar navštívi samička čmeľa, je šafran. Samička čmeľa kladie prvé vajíčka vo svojom hniezde a keď sa asi po 21 dňoch objavia prvé robotnice, tieto preberajú starostlivosť o súrodencov a prinášajú do hniezda potravu pre matku a larvy. Samička a neskôr robotnice „sedia“ na vajíčkach, ohrievajú bunky s larvami teplom svojho tela.

Za priaznivých podmienok môže počet členov takej rodinky dosiahnuť aj sto jedincov.

Koncom leta sa v hniezde objavujú nové samičky a nové samčeky, ktoré ho po určitom čase opustia a vydajú sa na páriaci let. Po ňom mladé samičky hľadajú úkryt na zimu. Stará matka zomiera a samčeky a robotnice tiež postupne vymierajú.

Život rodiny čmeľov ohrozujú dravce a parazity. Hniezdo môže byť vyplienené hlodavcami, ktoré rady doplnia svoj jedálny lístok výživnými larvami. Z parazitov môžeme uviesť pačmeľ – hmyz podobný čmeľom. V prípade, že sa pačmeľ dostane do hniezda, tak po zabití alebo vyhnaní samičky kladie namiesto jej vajíčok svoje. Potom sa o tieto vajíčka starajú robotnice čmelej rodiny. Čmele strácajú svoju šancu na úspech a z hniezda po určitom čase vylietajú mladé samičky a samčeky pačmeľov.

Babôčka osiková

Je to veľký denný motýľ s rozpätím krídel do 7 – 9 cm a s charakteristickým sfarbením: čierne krídla s modrými škvrnami majú krémové lemovanie.

V Tatrách sa rozmnožuje v listnatých lesoch, čiže hlavne v lesoch dolného vegetačného stupňa. Samička na jar kladie vajíčka na vetvičkách brezy, vŕby a osiky. Dospelé jedince, ktoré sa vykuklia v strede leta, žijú celý ďalší rok a jedia hlavne sladkú šťavu, ktorá vyteká z poškodených halúzok listnatých stromov. Po určitom čase ich krásne sfarbené krídla trochu vyblednú, objavujú sa na nich poškodenia a dokonca dierky po úderoch vtáčích zobákov (v prípade tých babôčok, ktoré mali to šťastie, že sa vyhli smrti pri vtáčom útoku).

Babôčky sú výbornými letcami a môžu sa vyskytovať na rôznych miestach, kam priletia s prúdmi vzduchu. Ich tmavé sfarbenie upútava pozornosť pozorovateľov a čierna farba navodzuje smútok. Medzi ľuďmi hôr je taká povera, že ak na jar uvidia lietať nad snehom babôčku osikovú, v tejto chvíli v horách niekto hynie. Ľudia sa obávali zimovania babôčky osikovej doma, pretože to mohlo znamenať dokonca aj smrť niekoho, kto v ňom býva. Keby bolo potrebné nájsť spoločné črty tohto motýľa a človeka, môžeme povedať, že aj babôčka má rada alkohol (ako niektorí ľudia) a na jeseň si pochutnáva na plodoch, ktoré fermentujú na stromoch.