Kvety: šafran (šafran spišský), tučnica alpínska, ľalia zlatohlavá, plesnivec, horec, krasovlas bezbyľový

Šafran spišský

Kieluchy, tulipanki, fijalki sú názvy, ktoré tejto krásnej rastline dali na Podhalí. Šafran spišský sa vyskytuje v Tatrách a v podtatranskej oblasti, Beskydách a dokonca v Sudetách či Sandomierskej kotline, väčšina ľudí ho však spája s Tatrami a Podhalím. V Tatrách sa vyskytuje do výšky 1600 m n. m., čiže trochu nad hornou hranicou lesa, ale najlepšie podmienky sú preňho na tatranských poľanách lesných vegetačných stupňov, na lúkach a pasienkoch na úpätí Tatier.

Je to jeden z prvých kvetov, ktorý sa na predjarí dokáže pretlačiť cez sneh a zakvitnúť. Najprv sa objaví kvet, ktorý má 6 korunných lupienkov fialovej farby (ale vyskytujú sa aj biele kvety), ktoré obklopujú oranžový piestik a tyčinky. Kvet vyrastá z guľatej cibuľky, z ktorej po istom čase vyrastú aj úzke listy s charakteristickým svetlejším pruhom, ktorý sa tiahne centrálne cez celý list.

Šafran kvitne vtedy, keď sa budia samice čmeľov, zimujúce v jamkách v zemi, pre ktoré je peľ šafranu mimoriadne dôležitou, prvou potravou. Čmele a iný hmyz ako včely a nočné motýle, ktoré tiež opeľujú šafran, mu tak pomáhajú vytvoriť semená. Koncom augusta sa na mieste, kde kvitol šafran, ale kde medzičasom nezostala po ňom žiadna stopa, lebo aj jeho listy stihli uschnúť, vyrastá zo zeme kvetná stopka ukončená trojkomorovou tobolkou, v ktorej sú semená. Ak sa na tomto mieste pasú ovce, našliapnutím na takú tobolku pomáhajú semenám preniknúť do zeme. Ale šafran to dokáže zvládnuť aj bez oviec, pretože rozsievať semená mu pomáhajú mravce. Semená šafranu majú výrastky bohaté na cukry, bielkoviny a vitamíny, tzv. karunkulu (mäsko). Karunkula láka mravce a nabáda tento usilovný hmyz, aby preniesol semená smerom k mravenisku, semená zostávajú v zemi, keď si mravce odtrhnú svoju odmenu.

Semienka po vyklíčení vytvárajú cibuľku, z ktorej sa po niekoľkých rokoch vyvinie kvet. Šafran veľmi obľubuje pôdu bohatú na zlúčeniny dusíka, preto sa najlepšie rozvíja tam, kde dostane značnú dávku tohto prvku. Zdrojom zlúčenín dusíka je ovčí trus, ktorý sa vo veľkom zhromažďoval na tých miestach, kde boli košiare. Preto šafran kvitne v najväčšom množstve a najkrajšie tam, kde sa pasú ovce. Kým sa tu nezačali pásť ovce, šafran sa tu nevyskytoval vo veľkom množstve, až vďaka ovciam ovládol poľany a pasienky. Koľko je šafranov v Tatranskom národnom parku? Podľa výskumu vedcov je tu viac ako 100 miliónov kvetov, ale to vôbec neznamená, že z tohto dôvodu ich môžeme trhať či po nich šliapať. Šafran je od roku 2014 čiastočne chránený, čo znamená, že sa nesmie ničiť bez špeciálneho, odôvodneného povolenia.

Tučnica alpínska

Tučnica alpínska je mäsožravá rastlina. V Tatrách sa okrem nej vyskytujú aj ďalšie rastliny, ktoré svoju výživu dopĺňajú hmyzom – tučnica obyčajná (odlišuje sa od alpínskej hlavne farbou kvetov, ktoré sú modré) a rosička okrúholistá. Tučnica alpínska sa v Poľsku vyskytuje iba v Tatrách.

Rastie hlavne na pôdach bohatých na vápnik od lesov horného vegetačného stupňa až po hole.

Kvety tučnice, ktoré môžeme pozorovať od mája do augusta, sú biele so žltkastými škvrnami a sú pre hmyz dobre viditeľné. Tučnica alpínska je opeľovaná malým včelovitým hmyzom a muchami. Tučnica nejedáva hmyz, ktorý ju opeľuje, dokonca mu poskytuje chutný (pre tento hmyz...) sliz, vytváraný chĺpkami rastúcimi pri vstupe do ostrohy, ktorou sa končí kalich jej jediného kvetu. Hmyz nehľadá v kvetoch tučnice nektár ani peľ, ale sliz.

Listy tučnice vyrastajúce z ružice pri zemi slúžia na chytanie hmyzu. Na stonkách listov sa nachádzajú žľazy vylučujúce lepkavú tekutinu a tá mení list na akúsi mucholapku, na ktorú sa lepí malý hmyz. Keď sa na list nalepí dosť hmyzu, tučnica zvíja jeho brehy a na vstrebávanie zlúčenín dusíka z tiel svojej potravy používa ďalšie žľazy vylučujúce tráviace enzýmy, ktorými rozpúšťa telo obete. Umožňuje to vstrebanie chemických zlúčenín, ktoré sú cenné pre túto rastlinu.

Po niekoľkých dňoch sa list narovná a na jeho povrchu môžeme spozorovať iba nestrávené pancieriky obetí. Okrem funkcie chytania a vstrebávania hmyzu sa listy tučnice správajú podobne ako listy iných rastlín – slúžia na fotosyntézu.

Tučnica je v Poľsku chráneným druhom.

Ľalia zlatohlavá

Je to jeden z najkrajších kvetov, ktoré sa vyskytujú v Tatrách, preto sa používa ako motív ornamentov v ľudovom umení Podhalia. Je trvácna bylina – z cibuľky vyrastá vysoká byľ dosahujúca od niekoľkých desiatok centimetrov do viac ako metra, na ktorej vyrastajú kvety v jej hornej časti. Cibuľka ľalie sa pomocou ťažných koreňov každý rok usadzuje čoraz hlbšie vo vrstve pôdy. Z vedľajších cibuliek, ktoré vznikajú pri cibuľke starších rastlín, vyrastajú nové kvety.

Kvitne od júna do augusta. Opeľuje ju hlavne hmyz, ale dokáže sa opeliť tiež vlastným peľom bez pomoci hmyzu. Láka hmyz pestrými, ružovočervenými kvetmi a vôňou, ktorá je intenzívna najmä večer a v noci, ale neuľahčuje hmyzu jeho úlohu, pretože jej kvetný obal je hladký a nie je jednoduché na ňom pristáť a získať tak nektár. Najlepšie to zvládajú (a pritom aj opeľovanie...) motýle, a to denné aj nočné. Medzi hmyzom, ktorý získava nektár z ľalie zlatohlavej, za zmienku stojí predovšetkým nočný motýľ – lišaj marinkový. Dokáže sa vznášať vo vzduchu vedľa kvetu ľalie ako kolibrík a pije nektár pomocou dlhého cuciaka.

Ľalia priťahuje pozornosť nielen hmyzu, ale aj jeleňov, ktoré sa však zaujímajú o chuť rastliny a nie o jej vzhľad...

Ľalia sa dávnejšie zbierala kvôli svojim cibuliam bohatým na živiny a ako liečivá rastlina. V stredoveku používali alchymisti zlatistú šťavu z cibuliek tejto ľalie v procese premeny iných kovov na zlato (čo sa im však nedarilo...). Dnes je najväčším ohrozením pre tento druh zbieranie kvetov a vykopávanie rastlín z ich prírodných biotopov a prenášanie do záhrad. Ľalia zlatohlavá je chráneným druhom. Pamätajme, najkrajšie sú ľalie rastúce divo vo svojom prirodzenom prostredí!

Plesnivec (kocolabky, sukiennik)

Plesnivec alpínsky rastie len na vápencovej pôde. Je dokonale prispôsobený drsným podmienkam, ktoré vládnu na strmých a suchých skalných stenách. Jeho listy a byľ sú pokryté chĺpkami vyplnenými vzduchom, ktoré vyzerajú ako vlna či plsť, je to akási termoaktívna tkanina, ktorá chráni rastlinu pred stratou vody, horúčavami a mrazom. Práve vďaka týmto chĺpkom, ktoré sa podobajú na kožuch alebo súkno, sa plesnivec volá v nárečí podhalských goralov kocie łapki či sukiennik.

Kvety plesnivca sú malé košíky obklopené listami, ktoré vyzerajú ako lupene kvetov. V týchto košíkoch sa nachádzajú štyri druhy kvetov: mužské, ženské, obojpohlavné a bezpohlavné premenené na medníky.

Ľudia radi pestujú plesnivce na skalkách, pretože sú to naozaj krásne rastliny. Samozrejme, nesmú sa tam prenášať chránené divo rastúce plesnivce, môžeme siať semená alebo vysádzať kvety pochádzajúce z legálneho pestovania. Koncom 19. stor. začalo byť módne priviezť si ako suvenír z Tatier alebo z Podhalia zasušený plesnivec. Tisícky týchto kvetov začali ľudia trhať, sušiť a predávať, napr. nalepovali ich na tvrdší papier a predávali ako pohľadnice. Na pohľadniciach boli tiež nápisy „Z vysokých brál a skál ich mladý goral pre Vás trhal“. Druh bol už takmer vyhubený, ale niekoľko desiatok rokov intenzívnej osvety o potrebe jeho ochrany pomohlo plesnivcom znovu sa v Tatrách rozšíriť.

Plesnivec je symbolom Podhalských strelcov. Vyobrazenia týchto kvetov nosia vojaci na rovnošatách a pokrývkach hlavy.

Horec

Horec je rod z čeľade horcovitých, zahŕňa veľa druhov zelených rastlín, spomedzi ktorých sa v Tatrách vyskytuje viac ako desať. Medzi nimi sú tie najznámejšie: horec Clusiov, horec bodkovaný, horec ľadový, horec luskáčovitý a horec jarný.

Spoločnou črtou horcov je to, že všetky majú kvety s piatimi korunnými listami a piatimi tyčinkami (okrem pahorca brvitého, ktorý má iba štyri korunné listy). Názov „horec“ dali týmto rastlinám obyvatelia podtatranskej oblasti z dôvodu jeho horkastej chuti spôsobenej horkými látkami, ktoré sa v prípade niekoľkých druhov využívajú v medicíne. Najlepším zdrojom týchto látok je horec bodkovaný a horec žltý (tento sa však v Tatrách nevyskytuje). Genciánová fialová (horcová fialová zmes), ktorá svojím názvom a farbou navodzuje súvislosť s horcom (genciána je po latinsky horec), nemá s týmito kvetmi nič spoločné, lebo je to jednoducho zmes 2 chemických zlúčenín – metylovej fialovej a kryštalickej fialovej.

Kvitnúce horce môžeme obdivovať v Tatrách od skorej jari do neskorej jesene. Na jar v oblastiach bohatých na vápenec kvitnú na fialovo ohromné kalichy horca Clusiovho na krátkych stonkách a malé, tiež fialové kvety horca jarného. V lete sa na žulových skalách začínajú objavovať žltkasté, husto bodkované kvety horca bodkovaného (veľmi ceneného v ľudovom liečiteľstve) a biele krémové kvety veľmi zriedkavého horca ľadového, ktoré môžeme spozorovať na podklade z kryštalických hornín subniválneho pásma. Koniec leta znamená, že kvitnú vysoké a ohromné fialové horce luskáčovité. Na jeseň môžeme okrem stále ešte kvitnúceho horca luskáčovitého obdivovať tiež fialové kvety pahorca brvitého, takisto fialové kvety horca krížatého a horca jarného, opäť kvitnúceho na jeseň.

Krasovlas bezbyľový (v podhalskom nárečí nazývaný tiež dziewięciornik)

Krasovlas je dvojročná rastlina, trochu podobná bodliaku kvôli perovito zárezovým listom ukončeným ostňom. Nemá byľ (čo vidieť aj v názve), ale zo stredu ružice listov vyrastá väčší košík svetlých kvetov obklopený venčekom svetlých listeňov zákrovu, ktoré sa podobajú lupeňom. Listene sa pod vplyvom vlhkosti zatvárajú, otvárajú sa, keď je sucho, čo ľudia pozorovali už dávno a podľa krasovlasu predpovedali počasie. Kvety, kvitnúce v lete, sa na jeseň pokrývajú páperím so semenami, ktorý krasovlasom umožňuje rozosievanie.

Rastie na veľmi slnečných a suchých miestach.

Jeho poľský názov (dziewęćsił) pochádza z povery, že krasovlas má deväť rôznych ozdravných síl a deväťnásobne väčšiu liečivú silu v porovnaní s inými rastlinami. Táto viera bola založená na reálnom základe, pretože koreň krasovlasu sa široko využíva v medicíne, pomáha pri mnohých problémoch tráviacej sústavy, zlepšuje hojenie rán a dokonca pôsobí ako afrodiziakum. Jeho kvetné lôžko je jedlé (podobne ako kvetné lôžko artičoky) a z tohto dôvodu sa krasovlas občas nazýva chleb myśliwski (lovecký chlieb).

Krasovlas je častým motívom v ľudovom umení pod Tatrami. Ľudia kedysi verili, že má magické vlastnosti a dokáže odohnať zlé sily. V minulosti sa hojne zbieral, jeho kvety sa sušili na dekoračné účely, preto bol zaradený do chránených rastlín. Dnes sa tiež pestuje na skalkách.