Hasičské tradície v ochrane prírodného dedičstva a pri tvorení dedičstva kultúrneho v oblasti pohraničia v Gmine Poronin a obci Kokava
HISTÓRIA DOBROVOĽNÝCH HASIČSKÝCH ZBOROV
Zápas s ohňom viedli ľudia už na úsvite dejín, bol to však zápas spontánny a neorganizovaný. Boj so živlom, akým bol oheň bol aj napriek obetavosti zachraňujúcich často bezvýsledný. V lepšom prípade sa podarilo len obmedziť rozsah strát.
V Poľsku sa s organizovanými zásahmi proti požiarom stretávame už na počiatku stredoveku, týkalo sa to však iba väčších miest. Pre tento účel zriaďované špeciálne hasičské organizácie, povinnosť zápasiť s ohňom mali mestské samosprávy a remeselnícke či kupecké spolky. Bohužiaľ to nebolo dobré riešenie, keďže vznikajúce požiare mali za následok veľké straty.
Až v 19. storočí vznikla myšlienka zriaďovať hasičské zbory s vycvičenými posádkami a používať pri hasení požiarov záchranárske vybavenie. Avšak vývoj hasičských organizácií bol nerovnomerný a podmieňovali ho politické podmienky. Mocnosti, medzi ktoré bolo rozdelené poľské územie nesúhlasili so združovaním sa ľudí v organizáciách. Z roka na rok rástol počet požiarov s rozsiahlymi dôsledkami. Drevené domy s hospodárskymi stavbami predstavovali v dedinách Podhalia veľkú hrozbu požiarov, preto rakúska správa v Haliči prijala slobodnejší prístup. Podobne ako v iných regiónoch krajiny v druhej polovici 19. storočia vznikali v regióne Podhalia prvé dobrovoľné hasičské zbory: v Nowom Targu v roku 1881, v Zakopanom v roku 1889 a v Szaflarách v roku 1894.
V oblasti zahrňujúcej dnešnú Gminu Poronin boli prvé dobrovoľnícke hasičské spolky zriaďované na prelome 19. a 20. storočia v Poronine a v Ząbe. Spolky pôsobili na základe Zákona o spolkoch z 15. novembra roku 1867 a na podklade štatútov schválených C.K. miestodržiteľstvom Haliče. Základnou úlohou dobrovoľného hasičského spolku bolo poskytovať organizovanú pomoc v prípade ohrozenia života alebo majetku požiarmi a živelnými pohromami.
Okrem boja proti požiarom dobrovoľné hasičské spolky plnili viaceré dôležité a užitočné úlohy. Najdôležitejšou z nich bola protipožiarna prevencia.
V prostredí hasičských spolkov vznikali kapely, divadelné súbory a oslavovali sa národné výročia. Peknú stránku minulosti predstavuje výchova hasičov vo vlasteneckom duchu boja o nezávislosť.
Pre účely zápasu so živlami každý hasičský spolok udržiaval útvar dobrovoľných hasičov, ktorí boli uniformovaní a vybavení nevyhnutným náradím a výstrojom. Členovia dobrovoľného hasičského útvaru si plnili svoje úlohy nezištne. Hasičský spolok sa skladal s činných príslušníkov, podporovateľov a čestných členov.
Činnosť spolku riadilo valné zhromaždenie členov a na ňom zvolené vedenie spolku, skladajúce sa z predsedu, veliteľa zboru, jeho zástupcu a niekoľkých členov. Veliteľ a jeho zástupca boli volení valným zhromaždením a schvaľovaní obecnou radou. V tomto období najbežnejšie používanou technikou boli príručné striekačky tzv. šprice, ručné sacie a výtlačné striekačky, sacie hadice s košom, výtlačné hadice z priadze, prúdnice, kanvičky, jednodielne rebríky a skladacie rebríky z 2, 3, 4 častí, trhacie háky, vedierka z plachtoviny natretej fermežou alebo térom, plechové vedierka, požiarne tlmice vyrobené z pevných ľahkých tyčí, na konci s pripevnenou brezovou metlou, zavinutou do hrubého plátna alebo s plátenným mechom naplneným srsťou, zámotkami alebo slamou, taktiež topory a sekery. Záchranárska technika bola uschovávaná v súkromných domoch, drevených šopách alebo v stodolách.
Na počiatku jediným znakom príslušnosti k hasičskému spolku bola páska na ramene. Postupne boli zavádzané uniformy podľa vojenského vzoru. To sa týkalo aj odznakov, hodností a zastávaných funkcií.
Hasiči si na záchranné akcie obliekali blúzy a nohavice, nasadzovali si kožené prilby a neskôr aj prilby plechové, opásavali sa kožou spevnenými konopnými opaskami. K opaskom boli pripevňované puzdra s toporom, karabínové háky a skoby. Na pravom pleci nosil hasič 25-metrové záchranné lanko, ktoré bolo reťazovito spletené a na jednom konci malo slučku, na druhom malú karabínku. Na nohy si obúvali kožené topánky s vyvýšenou sárou. Vychádzkový odev sa na Podhalí skladal z goralských nohavíc - portiek, tmavomodrej blúzy a krpcov. Najbežnejšími pokrývkami hlavy boli súkenná štvorhranná čiapka alebo goralský klobúk.
Pred prvou svetovou vojnou vznikol v poradí už tretí hasičský zbor v Mursasichli a v roku jej vypuknutia v Nowom Bystrom. Zaujímavosťou je to, že hasičský zbor v Nowom Bystrom pravdepodobne zriadili na základe hasičského útvaru, ktorý existoval v rámci roľníckeho spolku už v roku 1900.
Sedem rokov potom, ako Poľsko získalo nezávislosť bol zriadený hasičský zbor v Suchom.
Počas II. svetovej vojny bol povolaný hasičský zbor v Malom Cichom. Ďalší, siedmy hasičský zbor v rámci Gminy Poronin bol zorganizovaný v 50-tych rokoch v Bustrzyku.
Po zmene zriadenia na začiatku 90-tych rokov bol so zámerom zaistiť na dedine vyššiu protipožiarnu bezpečnosť zriadený Dobrovoľný hasičský zbor v Stasikowke.
V súčasnosti dobrovoľné hasičské zbory pôsobia na základe Zákona o združeniach z roku 1989 (s neskoršími zmenami) a na podklade svojich štatútov, zaregistrovaných na Obvodnom súde.
Medzi hlavné ciele a činnosti Dobrovoľných hasičských zborov patria:
- vykonávať činnosti zamerané na predchádzanie požiarom a v tejto oblasti spolupracovať so Štátnym hasičským zborom, samosprávami a ďalšími subjektmi;
- zúčastňovať sa záchranných akcií vykonávaných počas požiarov, ekologických hrozieb spojených s ochranou životného prostredia a iných živelných pohrôm;
- informovať obyvateľov o existujúcich hrozbách požiarov a ekologických ohrozeniach ako aj o spôsoboch ako sa pred nimi chrániť;
- rozvíjať medzi členmi dobrovoľného hasičského zboru telovýchovu a šport a viesť kultúrne a osvetové i zábavné aktivity;
- plniť ďalšie úlohy, ktoré vyplývajú z ustanovení o protipožiarnej ochrane.