Stromy: jaseň, javor, jedľa, borovica (reliktná), smrek, limba, smrekovec

Jaseň (v podhalskom nárečí jasień)

Úplný názov tohto druhu znie jaseň štíhly a dokonale vystihuje jednu z jeho dôležitých vlastností, t. j. výšku. Jasene presahujú výšku 20 metrov, najvyšší strom tohto druhu v Poľsku rastie v Bieszczadách a má až 31 metrov! Je známe, že jaseň môže žiť veľmi dlho, často je to 200 a dokonca až 250 rokov. Jaseň môžeme jednoducho rozpoznať aj vtedy, keď nie sú na ňom listy, pretože má charakteristické čierne púčiky na pomerne hrubých halúzkach. Má hrubú kôru s drsným povrchom, jeho listy klíčia neskoro a do určitej miery sa podobajú na listy jarabiny. Listy jaseňa opadávajú na jeseň bez toho, aby menili svoje zafarbenie, zelené alebo mierne žltnúce. Kvitne, skôr ako mu vyrastú listy, je vetroopelivý. Jeho plody sú malé oriešky s jedným listom, rastú v súplodiach. Sú pochúťkou mnohých druhov vtákov, dokonca aj chovatelia papagájov ich radi ponúkajú svojim miláčikom.

Jaseň rastie v Tatrách v dolnom vegetačnom stupni, kde má najlepšie podmienky vo vlhkých lužných lesoch, t. j. rastúcich pozdĺž potokov. Ešte lepšie podmienky má na Podhalí, kde ho po stáročia sadili miestni obyvatelia v susedstve domov. Prečo? Po prvé vysoký strom chránil nižšie budovy pred bleskami, okrem toho jaseň dokonale vysušoval pôdu v susedstve domu a dodatočne poskytoval vzácne drevo, z ktorého sa vyrábali dvere, okná, podlahy a tiež dokonalé oja, priečky rebríkov a dokonca lyže. Listy jaseňa sa po opadnutí zbierali ako podstielka pre hospodárske zvieratá.

Jaseň sa používa v liečiteľstve už od staroveku, spomína ho už otec medicíny Hippokrates. Kôra z mladých halúzok nahradzovala chinín, dokonca aj listy sa využívali na výrobu liekov, ako preháňadlo, proti reumatickým ochoreniam a tiež pri liečbe následkov po uštipnutí vretenicou. Tinktúra z listov jaseňa má vlastnosti posilňujúce sexuálny pud.

Jaseň bol (a je) považovaný za strom, ktorý prináša úspech a predchádza nešťastiu, z tohto dôvodu sa na ňom často vešali kaplnky.

Javor horský

Javor je strom, ktorý môže dosiahnuť výšku 40 metrov a priemer jeho kmeňa môže presiahnuť 1 meter. Je to dlhožijúci druh, v Tatrách sú jednotlivé stromy, ktorých vek sa odhaduje na okolo 500 rokov. Je to dôležitá rastlina lesa dolného vegetačného stupňa, ale môže sa tiež vyskytovať v lesoch horného vegetačného stupňa a niekedy aj v oblasti hornej hranice lesa. Javory od najdávnejších čias zaujímali ľudí a pripisovali sa im mnohé magické vlastnosti. Javor sprevádzal človeka od narodenia, pretože sa z jeho dreva robili kolísky. Pradávni Slovania verili, že poškodenie alebo zranenie javora prinesie nešťastie tomu, kto to spáchal. Básnici považovali javor za strom zaľúbených (Laura a Filon).

Javor je strom, ktorý môže rásť na rôznych miestach, pretože jeho semená, ktorých vytvára naozaj veľa – guľaté, neveľké oriešky – majú charakteristické krídelká, vďaka čomu sa unášané vetrom krútia ako malinké vrtuľníky, putujú ďaleko od svojej materskej rastliny a pomáhajú jej dobývať nové územia. Bohatá úroda javorových semien sa vyskytuje každé 2 roky. Ak sa semená tohto stromu dostanú na svoje obľúbené miesto, čiže na úrodnú pôdu, majú šancu narásť do spomínaných impozantných rozmerov, ale aj keď padnú na kamennú sutinu, zvládnu to lepšie ako mnohé iné druhy. Mladý javor vyrastie aj na tmavom mieste, ale čím bude strom starší, bude potrebovať viac svetla. Ak javory vyrastú vo väčšom počte, tvoria tzv. javorinu. V Tatrách je veľa takých miest, ktoré za svoj názov vďačia javorom, je to napríklad Jaworzyna Rusinowa, širšie známa ako Rusinowa Polana.

Javorové listy sa na jeseň sfarbujú na intenzívny žltý odtieň, preto je vtedy jednoduchšie zistiť, koľko je týchto stromov okolo nás.

Mladé javory často vyzerajú ako guľaté kríky, ktoré vytvaroval záhradník. Týmto „záhradníkom“ sú jelene, ktoré ohrýzajú sladké a výživné výhonky. Výhonky sú sladké, pretože javorová šťava obsahuje veľa cukru. Takisto kvety javorov obsahujú veľa nektáru. Semená javora sú pokrmom pre mnohé zvieratá. Živia sa nimi napr. hýle.

Javor je vysoko ceneným stromom, z ktorého sa okrem kolísok vyrába nábytok, hudobné nástroje a tiež cyrpoki (črpáky) na žinčicu.

Jedľa

Mohutný, dlho rastúci ihličnatý strom. Za priaznivých podmienok môže dosiahnuť výšku do 50 metrov, ako napr. najvyššia poľská jedľa, ktorá rastie v Jedľovom pralese v Svätokrížskych horách, ale tatranské jedle také veľké výšky nedosahujú z dôvodu náročnejších poveternostných podmienok. Je to druh, ktorý sa dobre cíti pri vyššej vlhkosti vzduchu a trochu vyšších teplotách než smrek, preto najlepšie rastie v lesoch dolného vegetačného stupňa. Jednotlivé jedle však môžeme pozorovať aj vyššie, dokonca vo výške viac ako 1400 m n. m., kde ich prírastky a dosahované rozmery sú oveľa menšie.

Jedľa má silný a hlboký koreňový systém, preto je tiež odolnejšia ako smrek v prípade silného vetra, čo môžeme dobre vidieť pri pohľade na popadané smreky po víchrici v dolnom vegetačnom stupni, medzi ktorými sa týčia nedotknuté mohutné jedle. Takéto stromy majú na vrcholoch korunu vo forme „bocianieho hniezda“, pretože vrcholový výhonok stromu už nerastie na rozdiel od bočných haluzí na vrchole stromu.

V získavaní vody a minerálnych solí napomáhajú jedliam huby, ktoré s nimi žijú v symbióze – najčastejší je rýdzik pravý, ktorý rastie priamo pod jedľami.

Ich ihly sú sploštené a mäkšie ako smrekové. Na spodnej strane sú 2 svetlé pásiky, tak môžeme odlíšiť mladú jedľu od tisa, ktorého ihličie má podobný tvar. Šišky jedle sú pomerne veľké (do 20 cm dĺžky) a vyrastajú z konárov vzpriamene. Keď semená dozrejú, šišky sa rozpadávajú na stromoch a na haluziach zostávajú iba vretená, z ktorých opadli šupiny.

Semená jedle sú neveľké, majú krídlo, ktoré im pomáha prenášať sa vetrom na väčšie vzdialenosti.

Oproti napr. boroviciam sa mladé jedle dobre cítia v tieni. Pod strechou z haluzia iných stromov dokážu vegetovať aj niekoľko desiatok rokov s malými ročnými prírastkami a čakajú, až nejaká väčšia víchrica povalí stromy, ktoré im sťažujú prístup k svetlu. Vtedy jedľa nachádzajúca sa na takomto mieste rýchlo rastie nahor a bude tu po dlhé roky práve ona kraľovať.

Jedľa má v lese mnohých nepriateľov. Jelene s obľubou hryzú jej halúzky a vrcholy mladých stromov, ohrýzajú kôru a vytĺkajú si parohy o ich kmene, čo uľahčuje prenikanie patogénov cez tieto rany a vedie k ochoreniam stromov. Je citlivá na znečistenie vzduchu, čo bolo výrazne vidieť v Tatrách v 80. a 90. rokoch 20. storočia, keď vzduch v Tatrách bol znečistenejší ako dnes.

Jedľu človek využíval od najdávnejších čias. Jej drevo sa používa v stavebníctve, ale menej ako smrekové z dôvodu menšieho obsahu živíc. Z jedľového dreva sa vyrába nábytok. Jej haluzie a mladé stromy sa využívajú na dekoračné účely, vyrábajú sa z nich pohrebné vence, vianočné stromčeky a dekorácie.

Borovica (reliktná)

Strom dosahujúci impozantné rozmery za priaznivých podmienok, na otvorenom priestranstve rastie bujne, má rovný kmeň, ak rastie v strede skupiny stromov. Silne sa drží podkladu, pretože má kolovitý koreň siahajúci do hĺbky. Na haluziach má pomerne dlhé ihly, vyrastajúce po dve z blanitej pošvy. Kvitne v máji, keď z púčikov vyrastajú aj nové ihly. Má ženské kvety, z ktorých sa neskôr rozvíjajú šišky, a mužské, ktoré v máji vytvárajú také veľké množstvo peľu, že ľudia, ktorí niekedy vidia v kalužiach tento žltý prášok, sa boja, že z neba spadla síra. V šiškách sú skryté malé semená s krídlom, vďaka ktorému môžu prekonať s vetrom dosť veľké vzdialenosti. Dozrievajú na jeseň, ale uvoľňujú sa až na nasledujúcu jar, ibaže ich otvorí nejaký labužník, aby si na nich pochutnal a tak nechtiac prispel k ich šíreniu. Borovicové šišky rady jedia veveričky, krivonosy a ďatle veľké, ktoré dokážu zasunúť šišku do medzery v kôre a vyberať z nej semienka údermi zobáka. Takú jedáleň ďatľa nazývame vyhňou.

Borovica žije v symbióze s rôznymi druhmi húb, napr. s masliakom obyčajným.

Je to najrozšírenejší strom v Poľsku, ale v Tatrách borovíc lesných nie je príliš veľa a väčšina z nich sú reliktné borovice. Prečo reliktné? Objavili sa v Tatrách po poslednej dobe ľadovej a spolu s inými borovicami (limba a kosodrevina) ovládli vtedy všetky miesta, kde sa podarilo preniknúť ich semenám. Nemali silnú konkurenciu či sťažený prístup k slnečnému svetlu, ktoré je také dôležité pre borovice. Po určitom čase sa v Tatrách rozšírili iné druhy stromov, ako smrek, jedľa či buk. Vytlačili borovicu z mnohých miest, keď sťažili prístup k svetlu jej mladým sadeniciam. Borovica pretrvala všade tam, kde ostatné stromy nedokázali prežiť a nič neobmedzovalo svetlo, čiže na skalkách vegetačného stupňa lesov. Na takýchto miestach sa dožíva naozaj obdivuhodného veku – až 500 rokov! Reliktná borovica sa mimo Tatier vyskytuje aj na iných miestach – takým reliktom je tiež známa borovica, ktorá rastie na Sokolici v Pieninách.

Borovica bola a je veľmi užitočná pre človeka. Borovicové ihličie a púčiky sú surovinou na výrobu liekov. Živica borovice sa používa na výrobu terpentínu a kolofónie. Jej drevo má všestranné využitie: od výroby celulózy, nábytku a domov až po truhly.

Reliktné borovice človek hospodársky nevyužíva, pretože rastú na ťažko dostupných miestach a majú veľmi malé prírastky drevnej hmoty. Ich ihly sú trochu kratšie od iných borovíc a vetvy sú často skrútené. Je to však veľmi cenný druh pre ekosystém a živý záznam dejín tatranských lesov.

Smrek (v podhalskom nárečí tiež smrek)

Smrek je najčastejšie sa vyskytujúcim ihličnatým stromom v Tatrách. Má dosť krátke a na dotyk ostré ihly, jeho šišky visia nadol (podľa toho môžeme smrek bez problémov odlíšiť od jedle, ktorej ihličie je mäkšie na dotyk a šišky sú vzpriamené na konároch). Semená vysýpajúce sa zo smrekových šišiek majú krídelká, vďaka čomu ich môže vietor prenášať na veľké vzdialenosti. V šírení stromu pomáhajú tiež vtáky, ktoré sa živia jeho semenami a pritom časť z nich strácajú. So smrekom je obzvlášť silne spojený vták krivonos borovicový, ktorý je priam odborník na lúskanie semien zo šišiek pomocou charakteristického „krivého“ zobáka. Z iných druhov si tieto semená obľúbili sýkorky uhliarky, ktoré spomedzi semien smreka a borovice vyberajú smrekové. Smrekové šišky s obľubou ohrýzajú tiež veveričky.

Smrek sa vyskytuje v lesoch dolného vegetačného stupňa a horného vegetačného stupňa, v ktorom v podstate dominuje. V oblasti hornej hranice lesov, čiže vo výške okolo 1500 – 1550 m n. m. smreky bojujú o život s ťažkými poveternostnými podmienkami aj s kosodrevinou. Malé stromčeky, ktoré tam rastú, môžu byť veľmi staré, až niekoľkostoročné, často majú nesymetrický, jednostranný tvar koruny, pretože od náveternej strany nerastú žiadne vetvy. Jednotlivé smrekové stromy môžu vyrásť aj vo výške 2000 m n. m. ako malé, sotva vegetujúce kríky, ktoré nevytvárajú semená. Dosah smreka sa však znižuje v žľaboch, kde ho ničia snehové lavíny.

Dobre sa mu darí na plytkých horských pôdach, pretože jeho koreňový systém je plytký, ale široký. Ak mladý smrek vyrastie na spráchnivenom, starom kmeni, čo sa stáva veľmi často, po úplnom rozpadnutí a vyplavení kmeňa vodou takýto smrek vyzerá, akoby stál na chodúľoch z koreňov, ktoré v minulosti vyrástli v kmeni. Smreky rastúce na pasienkoch, neustále ohryzované ovcami, majú guľatý tvar s veľmi hustými halúzkami. Až keď sa rozrastú tak, že zvieratá sa nedostanú k vrcholu, vyrastie z takejto gule kmeň s normálnym usporiadaním vetiev. Takúto formu nazývame pasienkovou.

Smrek nie je taký odolný na nárazy vetra či útoky škodcov ako iné stromy. Spravidla po desiatkach rokov veľké plochy smrekových porastov láme vietor alebo útočia na ne parazitné huby – podpňovky a lykožrút smrekový. Lykožrút napáda smreky v polovici mája, samice tohto chrobáka sa vtedy zavŕtajú pod kôru a vyhrýzajú tam chodby, v ktorých kladú vajíčka. Larvy lykožrúta vyhrýzajú ďalej svoje chodby v kolmom smere na hlavnú chodbu, po premene sa vyhrýzajú na povrch a letia klásť vajíčka v inom strome. Za jedno leto sa tak môžu rozmnožiť aj tri generácie. Smrek bojuje s lykožrútmi tak, že ich zalieva lepkavou živicou, ale ak je ich príliš veľa, nakoniec mu začne živica chýbať a strom chradne. Smrek má medzi hubami nielen nepriateľov, ale ťaží tiež z tohto spolužitia. K takýmto hubám „spriazneným“ so smrekom patrí napr. rýdzik smrekový a hríb smrekový, ktoré v jeho koreňoch vytvárajú mykorízu.

Smrekové drevo je dokonalým stavebným materiálom (fošne a trámy) a tiež materiálom na dosky. Používa sa tiež na výrobu hudobných nástrojov. Vyrába sa z neho aj celulóza.

Smrek zohráva veľkú úlohu v kultúre a pastierskych poverách. Je to vo všeobecnosti strom, ktorý prináša šťastie. Smreky vysadené v blízkosti domov chránili pred čarami a chorobami.

Limba, borovica limbová

Limba sa podobne ako borovica lesná (reliktná) objavila v Tatrách po ústupe ľadovca a využívala dostatok svetla, tak obľúbený všetkými sosnami. Postupne bola vytlačená inými druhmi z nižšie položených oblastí. Ako odolnejšia voči drsným klimatickým podmienkam si obhájila svoje stanoviská v pásme hornej hranice lesa, kde by expanzívny smrek nezvládol nízke teploty a vetry, limba sa tam však cíti celkom dobre. Často tu rastie spolu so smrekovcom, s ktorým v Alpách vytvára najvyššie lesné vegetačné pásmo.

Limba je strom veľmi odolný voči vetru a lavínam vďaka svojmu hlbokému koreňovému systému. Kolovitý koreň ju dokonale kotví. Limba je odolná voči veľmi nízkym teplotám. Je tiež odolná voči bleskom a to aj napriek tomu, že často je ich cieľom – hlboký kolovitý koreň je dokonalým uzemnením pre elektrický prúd. Vzhľadom na to je lepšie počas búrky neschovávať sa pod limbu, hoci nás jej husté vetvy, ktoré dobre chránia pred dažďom, priam pozývajú!

Ihlice limby rastú po päť na brachyrastoch. Limba má dosť veľké a pomerne ťažké semená skryté vo veľkých šiškách, preto pri ich šírení využíva pomoc zvierat. Taký spôsob šírenia nazývame zoochoriou. K jej šíreniu výrazne prispieva orešnica perlavá, ale nesmieme zabúdať na podiel iných vtákov (sojka) či cicavcov (veveričky). Tieto zvieratá jedia limbové oriešky a časť z nich hromadia do zásoby. Časť z takýchto depozitov nevyužijú z rôznych príčin (napr. smrť) a vtedy semená limby majú šancu vyklíčiť, často vo veľmi zvláštnych miestach, ako napr. prasklina vo veľkom balvane. Semená limby majú veľmi vysoký obsah bielkovín a tuku, preto si s obľubou na nich pochutnáva aj medveď. Môžu ich konzumovať aj ľudia. Semená límb rastúcich na Sibíri sú známe ako cedrové oriešky.

Má veľmi vzácne drevo, je vhodné na výrobu nábytku a rezbárstvo. Vôňa tohto dreva chráni obsah truhlíc pred moľami a inými škodcami poškodzujúcimi látky a papier. Z limby sa vyrábal tiež liek – karpatský olej (balzam). Výrub limby v minulosti viedol k výraznému zníženiu jej výskytu. Od času zavedenia jej ochrany v tatranských národných parkoch (poľskom a slovenskom), sa tento druh systematicky obrodzuje.

Smrekovec (smrekovec opadavý)

Je to náš jediný ihličnatý strom, ktorého ihličie opadáva na zimu. Je silne spojený s vetrom – jeho kvety opeľuje vietor a maličké semená vypadávajúce z neveľkých okrúhlych šišiek majú krídelko a tiež ich unáša vietor. Smrekovec je odolný voči silnému vetru, pretože má hlboký a silne rozvinutý koreňový systém a od jesene do jari koruna zbavená ihiel je odolnejšia voči silnému vetru. Často môžeme na rozľahlých vetrolomoch spozorovať, že vietor polámal stromy iných druhov a smrekovce prežili. Smrekovec môže dosahovať impozantné rozmery a vek (aj niekoľko stoviek rokov).

Smrekovec je takisto ako borovice svetlomilný, zle sa cíti v tieni a „v dave“ medzi inými stromami. Pri získavaní minerálnych solí a vody z pôdy mu podobne ako iným druhom stromov pomáhajú huby. Smrekovec žije v symbióze s masliakom smrekovcovým a s hríbovcom dutohlúbikovým, ktorý rastie výlučne pod smrekovcami. Občas sa pod smrekovcom objavujú tiež masliaky obyčajné, ktoré však najčastejšie stretávame pod borovicou.

Smrekovcové drevo je veľmi cenené v stavebníctve a vo výrobe nábytku. Z dôvodu vysokého obsahu živice je odolné voči pôsobeniu času a vlhkosti.

Smrekovec je v nárečí podhalských goralov nazývaný świerk (świerk je v goralčine rovnako ako po slovensky smrek). Poliaci smrekovec nazývajú modrzew.

Smrekovec v dávnych časoch zachraňoval ľudí od hladu, pretože jeho jedlé časti, čiže miazga a lyko nachádzajúce sa medzi tvrdým drevom a kôrou, boli po vysušení a rozdrvení dodávané do chleba. Jedávala sa aj tzv. smrekovcová mana, čiže biele hrudky tvoriace sa na koncoch smrekovcového ihličia (nazývaná tiež mana z Brianconu).

Smrekovec je tiež dôležitým stromom v ľudových zvykoch, jeho vetvičkami sa napr. ozdobujú domy na Turíce.

Kry: kosodrevina, borievka alpínska, ruža ovisnutá, zemolez čierny

Kosodrevina (borovica horská)

Kosodrevina či borovica horská je veľmi dôležitým druhom v tatranskej prírode. Vytvára samostatný vegetačný stupeň medzi hornou hranicou lesa a hoľami, ale môžeme ju vidieť tiež v nižších aj vyšších polohách. Mimo horských oblastí sa vyskytuje aj na rašeliniskách. Jej vetvy sa podobajú vetvám borovice lesnej s hustým ihličím, z výhonkov vyrastajú po dve ihly. Konáre kosodreviny sú ohybné a poskrúcané, plazia sa a rastú na boky. Kosodrevina sa rozmnožuje, podobne ako borovica lesná, zo semienok s krídlami, skrytých v menších šiškách. Jej semienka sú pochúťkou pre mnohé druhy, napr. pre krivonosa smrekového, ktorý dokáže otvárať šišky špeciálne prispôsobeným, krivým zobákom. Borovica horská sa môže krížiť s inými druhmi borovíc. Takým krížencom borovice horskej a lesnej je borovica barinná (Pinus ×rhaetica). Blízke príbuzenstvo medzi borovicou lesnou a horskou vidieť tiež na druhoch húb, ktoré s nimi žijú v symbióze (mykoríza). Pod kosodrevinou môžeme pozorovať napr. masliaky obyčajné, ktoré spravidla rastú pod borovicami.

Borovica horská môže rásť na vápencovom aj na žulovom podklade. Odoláva extrémnym klimatickým podmienkam, ale podobne ako iné borovice potrebuje veľa svetla a zle znáša príliš hrubú snehovú prikrývku. V oblasti hornej hranice lesa, kde kosodrevina súťaží so smrekom, sa na záveternej strane bioskupín smreka (čiže skupín stromov často so sebou zrastených koreňmi) tvoria snehové záveje. Kosodrevina, ktorá zle rastie pod takou hrubou snehovou prikrývkou, ustupuje na takýchto miestach priestor smrekom. Ale na miestach, ktoré často postihujú lavíny, ohybná kosodrevina vydrží zosuvy snehu, ktorý dokáže polámať smreky. V takýchto žľaboch s častými lavínami sa kosodrevina vyskytuje vo výrazne nižších polohách.

Kosodrevinu v minulosti ničili ľudia, ktorí ju vypaľovali, aby urobili miesto na pasienky, používali drevo týchto stromov na kúrenie a vyrábali z neho slávny uhorský balzam, čiže kosodrevinový olej. Kosodrevina sa však po zastavení výpasu nad hornou hranicou lesa objavuje znova a vracia sa na miesta, z ktorých bola vytlačená.

Kosodrevina žije v Tatrách v čistom vzduchu, ale vyznačuje sa vysokou toleranciou voči znečisteniu, preto sa pestuje ako okrasná rastlina v zadymených mestách. Používa sa tiež na stabilizovanie dún, ktorým hrozí erózia.

Podľa dávnych legiend bola kosodrevina kedysi stromom, ale dovolila zo svojho dreva urobiť kríž Umučenia Pána a tak sa teraz ako pokánie musí celá poskrúcaná plaziť. Vetvička kosodreviny je v erbe Tatranskej záchrannej služby a poľskej Horskej záchrannej služby.

Borievka alpínska

Borievka je spravidla vysoký ker s veľmi pichľavými ihlami. V Tatrách (a iných horách) sa však vyskytuje jej poddruh známy ako borievka alpínska, ktorý má poliehavú formu a kratšie, širšie a menej pichľavé ihly. Borievku alpínsku môžeme nájsť už v lesoch dolného vegetačného stupňa, kde sa vyskytuje aj táto všeobecne známa, pichľavá borievka obyčajná, ale už nad hornou hranicou lesa je to jediný druh borievky. Rastie na pôdach chudobných na vápnik. Vytvára nízke a husté lány alebo vankúše, ktoré môžu byť úkrytom pre hlodavce a bezstavovce.

Tak, ako u iných borievok, semená sú skryté v šiškových bobuliach. Sú to v podstate šišky, ktoré vyzerajú ako bobule. Borievka alpínska má v predĺženej šiškovej bobuli po 3 semená. Plody borievky dozrievajú 2 roky, v prvom roku sú zelené, v ďalšom stmavnú. Sú pokrmom pre vtáky, najmä drozdovité (drozdy čvíkoty) a hlodavce. Zvieratá, ktoré jedia šiškové bobule, tak prenášajú semená borievky.

Ruža ovisnutá

Je to ruža, ktorá nás nepichne ostňom, ak sa nebudeme dotýkať dolných častí jej prútov. Tento ker rastie v lesoch dolného a horného vegetačného stupňa a medzi kosodrevinou. Môže rásť na vápencovom a žulovom podklade.

V máji a júni sa na ňom objavujú jemne voňajúce, tmavoružové kvety so žltým piestikom a oranžovými tyčinkami. Z kvetov sa koncom leta vyvíjajú plody, ktoré visia na tenkých halúzkach (odtiaľ pochádza názov tejto ruže pendulina – ovisnutá). Slovo „plody“ tu bolo použité v hovorovej forme, pretože červené nepravé plody ruže sú v podstate silne prehĺbeným kvetným lôžkom, ktoré obklopuje skutočné plody, čiže veľmi malé oriešky – semená ruže.

Tak krásnu rastlinu si nemohli nepovšimnúť spisovatelia. Na začiatku dvadsiateho storočia napísala poľská spisovateľka Zofia Urbanowska román Róża bez kolców (Ruža bez ostňov). Dej románu prebieha samozrejme v Tatrách a hrdinovia hľadajú titulný kvet.

Ruža ovisnutá (samozrejme vypestovaná v záhradách, nie odtrhnutá v areáli národného parku) sa používa v kozmetike. Z jej semien sa získava olej dodávaný do zvlhčujúcich krémov.

Zemolez čierny

Zemolez je ker, ktorý dosahuje výšku do 2 metrov. Môžeme ho nájsť na vlhkých a úrodných miestach v lesoch dolného vegetačného stupňa medzi jelšou sivou, smrekom a vŕbami, v lesoch horného vegetačného stupňa spolu so smrekom a jarabinou. V Poľsku sa okrem Tatier vyskytuje rovnako v iných pohoriach Karpát a v Sudetách.

Je to jedovatá rastlina, z tohto dôvodu je dobré si ju zapamätať a nekonzumovať jej čierne nepravé bobule, ktoré zdanlivo vyzerajú ako zrastené plody brusnice čučoriedkovej. Pre niektoré druhy vtákov sú však tieto nepravé plody jedlé, a tak vtáky prispievajú k šíreniu zemolezov.

Rastlina kvitne v máji a júni, pokrýva sa vtedy svetlými kvetmi s veľkosťou do jedného centimetra, ktoré lákajú včely.

Listami zemolezu sa živia húsenice zaujímavého nočného motýľa – lišaja marinkového, ktorý dokáže opeliť kvety ľalie zlatohlavej vznášajúc sa na jednom mieste – ako kolibrík.